[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

Headway Progressive Rock And Metal Festival 2004
sobota: Xenobia, Textures, Mister Kite, Anand Mahangoe (guitar clinic), Death Machine, Laberinto, Watchtower
nedeľa: Karma, Anand, Biomechanical, Barend Courbois (bass clinic), Ephel Duath, Ice Age, Sieges Even
3.-4.4., P60 - Amstelveen (HOL)

O tom, že festivalová sezóna v roku 2004 začne pre nás už v apríli, rozhodlo náhodné surfovanie, pri ktorom som narazil na stránku festivalu Headway. Išlo o druhý ročník festivalu venovanému výlučne progresívnemu rocku a metalu, a keďže na ňom mala vystúpiť legenda WATCHTOWER a aj naša obľúbená kapela EPHEL DUATH, rozhodli sme sa, že do ďalekého Holandska vyrazíme. Plán bol jasný, o deň skôr odchod z Bratislavy, prespíme u Gola v Prahe, skočíme ešte obzrieť Shindyho No Mercy Fest (report), a skoro ráno hurá na takmer 1000 kilometrovú trasu. Keďže však z No Mercy sme sa vrátili až okolo druhej v noci a budíček sme stanovili na pol piatu, viete si predstaviť to kruté vstávanie. No ale po smrti sa ešte naspíme dosť, takže zakrátko sme sa dostali do prevádzkyschopného stavu a po stručnom ale výstižnom nákupe poďme na to (netušil som, že najvhodnejšia potravina na cesty je hlávková kapusta....:)).
Ak sa vás na česko-nemeckej hranici spýtajú, kam idete, odporúčam s ľadovým kľudom odpovedať "do Nemecka", ako to predviedol náš vodič Kauli (zdravíme!), našťastie mladá colníčka to zobrala s humorom, takže všetko v pohode. Cesta bola veľmi dlhá a veľmi veselá, už dávno som sa tak nenasmial.... Žiaľ vďaka častým rekonštrukciám na nemeckých diaľnicach a zápcham v okolí väčších miest sme do amsterdamského predmestia Amstelveen dorazili zhruba s dvojhodinovým meškaním, v dôsledku čoho sme nevideli prvé dve kapely. V prípade domácej kapely XENOBIA vraj išlo o inštrumentálny progresívny rock/metal s elektrickými husľami, čo znie celkom zaujímavo, no ale čo už.... Ešte zaujímavejšie to podľa kolegov z marastjakcyp.com (zdravíme pána bizzarného a spol) bolo v prípade ďalšej holandskej kapely TEXTURES, nad ktorou sa vyslovene rozplývali. Na základe čerstvého debutového albumu "Polars", ktorý sme prepočuli cestou naspäť, možno povedať, že ide o technický thrash/death nevyhýbajúci sa ani klepačkám, s výraznou inšpiráciou MESHUGGAH, takže asi je čo ľutovať....
Prvou kapelou, ktorú sme na festivale vzhliadli, boli Švédi MISTER KITE, a treba povedať, že to nebol začiatok bohvieaký. Veľmi jednoduchý pomalší melodický progresívny rokec prezentovali hudobníci dvoch generácií. Basák a bubeník patrili k tej staršej, mlaď tvorili spevák, gitarista a klávesák/gitarista. Pre mňa boli dôkazom, že ak chcete, aby to, čo hráte, bolo označované za progress, vôbec netreba byť virtuóz. Stačí základné ovládanie nástroja a vedieť počítať ďalej ako do štyri. Navyše, viacero riffov, ktoré sa tvárili čo najzložitejšie, boli v skutočnosti iba dobre zamaskované 3/4 alebo 4/4 rytmy. Nedá sa povedať, že by bol Mister Kite vyslovene zlý, ale kvôli takýmto kapelám sme sem neprišli.
Nasledovala hodinová prestávka na večeru, počas ktorej sme mali možnosť bližšie si prezrieť klub P60 a jeho okolie. Ako som už spomenul, nachádza sa v centre mestečka Amstelveen, ktoré možno chápať ako predmestie Amsterdamu. Ide o viacposchodové priestory, v ktorých sa pravdepodobne konajú kultúrne podujatia všetkých druhov. Na prvom poschodí je "predsieň", v ktorej fungoval bar a jeden distro stánok, na druhom poschodí potom samotná sála veľkosti kulturáku v Bratislave na Vajnorskej, samozrejme tiež s barom. Celkovou veľkosťou nás klub a teda aj festival dosť prekvapil, počas obidvoch dní sa tu vystriedalo len okolo 400 ľudí, čo bolo vzhľadom na priestory klubu tak akurát. Niežeby mi chýbala tlačenica "telo na telo", ale ľudí sme čakali určite viac. Hodinovú prestávku spestrila klinika gitaristu menom JOOP WOLTERS, ktorý si rozložil svoje nádobíčko v predsieni na prvom poschodí. No, klinika je asi príliš silné slovo, chlapík proste do playbacku mastil na gitare, bez väčšieho záujmu publika. Niežeby svoj nástroj neovládal dobre, ale pod pojmom klinika si predstavujem niečo iné....
Prvou kapelou, ktorá fakt stála za to, boli Američania DEATH MACHINE. Po odtiahnutí opony (ďalšou špecialitou holandského festivalu bolo, že počas príprav jednotlivých kapiel oponu vždy zatiahli) na pódium nastúpili dvaja black metalisti s warpaintami (gitarista a bubeník) a dvaja nu metalisti (klávesák a spevák). Aby to bolo poriadne diabolské, niečo tomu ešte stále chýbalo, pomysleli sme si, ale to na pódium už vbieha basák v kostýme čerta a začína sa veľmi zaujímavé progresívno-industriálne death/HC/nu metalové predstavenie. Pre zbehlejších v progresívnej muzike dodám, že v kapele pôsobia dvojičky Troy a Jason Tiptonovci (gitara a basa) a bubeník Mike Guy, ktorí spolu tvoria jadro ďalšej americkej progresívnej kapely ZERO HOUR. Oproti technickejšiemu zameraniu Zero Hour ide v prípade Death Machine o riadne nadupanú muziku, striedajúcu technickejšie pasáže a rytmické skackavé časti, to všetko výdatne okorenené ingredienciou zvanou MESHUGGAH. Tento recept sa opakoval v takmer všetkých skladbách, takže miestami sa set zdal až príliš dlhý. K tomu si však predstavte výbornú energickú pódiovú show, ktorej velil kto iný ako čertovský basák, a prvé prekvapenie je na svete. Aj keď išlo o premiérový koncert Death Machine v Európe, ja verím, že na nich ešte niekde natrafím.
Celkom nás prekvapilo, keď sme v programe festivalu našli meno LABERINTO. Netreba byť bradatým pamätníkom na to, aby si človek spomenul na ich "latino metal", ktorým v polovici 90-tych rokov minulého storočia dobývali metalový svet. Myšlienke zapájať do metalovej muziky tradičné latinsko-americké resp. indiánske prvky sa odvtedy venovalo viacero kapiel z južnej časti amerického kontinentu, pričom hlavne spolky združené okolo nejakých Cavalerovcov sa tešia slušnému úspechu. Čo ale hľadá kapela typu Laberinto na progresívnom festivale, mi nie je úplne jasné doteraz. Odpoveďou čiastočne môže byť, že kapela už nemá svoju základňu v rodnej Venezuele, ale usídlila sa v Holandsku, takže to nemali ďaleko. Ďalšou odpoveďou môže byť verzia, že ich tradičný HC/thrash spestrený o perkusie, tanečky a ďalšie latino prvky sa môže zdať pre ortodoxného metalového fanúšika príliš veľkým sústom, a preto je stráviteľnejší skôr pre otvorenejších poslucháčov progressu. Tak či onak, aj keď Laberinto do repertoáru pridali niekoľko rytmicky zaujímavých sekačiek na spôsob Meshuggah, hrali viac do tanca ako na počúvanie. Najmä jedna dáma viditeľne posilnená rastlinnými produktami v Holandsku (na rozdiel od väčšiny sveta) legálnymi sa tancu oddávala plnými dúškami, a možno si ani neuvedomovala, že je na pódiu a podchvíľou sexuálne obťažuje chlapcov z kapely:)). Suma sumárum, Laberinto môže byť, ale nie na progresívnom festivale.
Hlavným dôvodom, prečo sme sa cez pol Európy trtkali 1400 kilometrov, bola americká kapela WATCHTOWER. Headlinerovi večera a vlastne aj celého festivalu jednoznačne patrí označenie "pionieri progresívneho metalu". Zabudnite na ranné albumy FATES WARNING, zabudnite na prvé nahrávky MEKONG DELTA, zabudnite na DREAM THEATER, ktorí ešte len na Berklee drtia stupnice a etudy, keď v roku 1985 (!) WATCHTOWER vydávajú pravdepodobne najrevolučnejší debut všetkých čias, "Energetic Disassembly", nasledovaný dvojkou "Control and Resistance" (1989) a kompilačným albumom doplneným o rarity "Demonstrations in Chaos" (2002). Po dlhom období nečinnosti chystajú Watchtower na rok 2004 tretí radový album "Mathematics", a tak má festival Headway tú česť vzhliadnuť premiérový európsky koncert dlho očakávaného reunionu. Ak by som mal čo najobjektívnejšie zhodnotiť to, čo Watchtower predviedli 3. apríla 2004, musel by som napísať "no comment". Keďže by ste z toho asi veľa nemali, pripájam pár dojmov z tohto extatického zážitku. Tak v prvom rade, kapela sa zišla pravdepodobne v najsilnejšom zložení, v akom kedy hrala: Jason McMaster (vokály), Ron Jarzombek (gitara), Doug Keyser (basa) a Rick Colaluca (bicie). Do ľudí natrieskali neuveriteľne silnú zmes klasického thrash a heavy metalu 80-tych rokov v takom progresívnom balení, že sa z toho človeku až točila hlava. Jason je neuveriteľný frontman a neuveriteľne dobrý spevák. Väčšinou sa pohyboval v klasických hevíkovských polohách, pozor, žiadne gule vo zveráku, avšak nezriedka zabrúsil aj do thrashového škreko-chrapotu. K tomu vynikajúca pódiová show. Ešte lepšou pódiovou show sa prezentoval gitarista Ron Jarzombek v tričku KISS. Že pri tom nadpozemsky hral na vlastnoručne vyrobenej 29-pražcovej gitare, je snáď jasné každému, kto pozná jeho ďalšiu kapelu SPASTIC INK alebo sólovku "Solitarily Speaking of Theoretical Confinement" (recenzia). Prstolomné riffy, nechutné sóla, choré vyhrávky.... Strunový tandem bezchybne dotváral basák Doug Keyser, ktorého pódiové vystupovanie s použitím rôznych masiek a čapičiek bolo snáď najlepšie, čo som zažil. Ak dodám, že na svojom 4-strunovom Warwicku bez problémov držal krok s Ronom, je jasné, že máme do činenia s výnimočným basákom. Hlavne pri unisono hraných arpeggiach zostávali ľudia stáť s otvorenými tlamami. Najslabším článkom kapely sa javil byť bubeník Rick Colaluca, aj keď to "najslabší" treba brať s obrovskou rezervou. Je pravda, že väčšinou hral iba doprovod bez väčších vymýšľancov, avšak držať pokope takú rytmicky náročnú a členitú muziku, akú Watchtower hrajú, si rozhodne zaslúži obdiv. Netreba zabudnúť ani na vynikajúci zvuk a opäť musím spomenúť neskutočnú pódiovú show celej kapely. Všetci členovia ani sekundu nepostáli na mieste, celé pódium bolo ich, komunikácia s publikom stopercentná, rôzne srandičky (Macarena....), popritom samozrejme bezchybne hrali. Naozaj ma nenapadá kapela, ktorá by na pódiu vyvádzala viac a lepšie ako Watchtower. Pred koncom setu si dali aj ukrutné medley zložené napr. z "Billy Jean" pôvodne od istého Michaela Jacksona a rôznych bluesových a rock'n'rollových štandardov. Škoda, že tých 90 minút vyhradených pre nich ubehlo tak rýchlo, ale aj to stačilo na to, aby som sa uistil, že som videl jeden z najlepších koncertov v mojom živote (ak nie prvá trojka, tak prvá päťka určite). Po skončení som mal pocit, že by som si ich potreboval pozrieť ešte raz, aby som si v hlave ujasnil, čo som to vlastne videl....
Po skončení sme si počkali na Rona, ktorý sa ukázal v tričku Meshuggah. Nasledovalo samozrejme fotenie a podpisovanie. Jimimu sa podarilo kúpiť posledný kus čerstvého albumu Spastic Ink "Ink Compatible". Je ešte chorobnejší ako predchádzajúci album, v niektorých skladbách spieva Watchtowerovský kolega Jason McMaster, je tam trochu klávesov a jedno basové sólo dodal Sean Malone.... Medzi ľudí sa odvážil aj Rick, na Jasona a Douga sme však už nechceli čakať, bola už pol noc a únava sa hlásila o slovo veľmi výrazne. A tak sme išli riešiť spanie. Rozhodli sme sa, že nájdeme v okolí nejaký les, kde sa rozložíme napoly v aute a napoly vonku. Ponaučenie z toho plynie také, že v Holandsku lesy nie sú, navyše začínalo pršať, čo robilo túto možnosť ešte nerealizovateľnejšiu. Ako sme tak blúdili, dorazili sme k baru/reštaurácii/hotelu, tak som išiel s Golom zistiť, že čo a ako. S veľmi ústretovým chlapíkom sme sa dohodli, že nám dá dve izby spolu za 100 €, navyše s raňajkami, takže úplne super vychytávka. Teplá posteľ a sprcha v takejto situácií sú neoceniteľné....
Po výborných raňajkách (holandské syry sú super) sme mali dosť času, keďže hrať sa začínalo až o pol tretej. Spravili sme si malý výlet na holandské pobrežie, prešli sa v jednom peknom mestečku, porobili nejaké fotky a rýchlo naspäť do P60.
Nedeľný program odštartovala domáca kapela KARMA. Program hovoril niečo o progresívnom symfonickom metale. To, čo predvádzali dvaja gitaristi, basák, bubeník, klávesák a speváčka, bol v prvom rade skutočne metal, pohybujúci sa niekde v intenciách power a heavy. S prívlastkom "symfonický" sa dá tiež ako-tak súhlasiť, klávesy tu spravili svoje. Ak sa však produkcia mladej holandskej kapely dá označiť za progresívnu, tak len veľmi okrajovo a s určitou nadsádzkou. Mne osobne to vďaka obstojnému spevu Irene Jansen dosť pripomínalo Nightwish (pri porovnaní s fínskym spolkom možno hovoriť aj o určitej progresivite). KARMA ma však do kolien nedostala, i keď ako štart to zlé nebolo.
Ústrednou postavou kapely ANAND je holandský virtuózny gitarista Anand Mahangoe pôvodom zo Surinamu, ktorý sa okrem iného môže na svojom poslednom albume "JOY4EVER" pochváliť spoluprácou s Derekom Sherinianom . Dnes so sprievodnou kapelou čítajúcou basáka, klávesáka a bubeníka predviedol inštrumentálny fusion/rock na vysokej úrovni. Bolo vidno, že v prípade všetkých hráčov nejde o žiadnych začiatočníkov, aj keď prvé "husle" hral samozrejme Anand. Ani v tomto prípade však žiaľ nemôžem povedať, že by som bol strašne príjemne prekvapený, aj keď svoje kvality to rozhodne malo.
Poobednú časť nedeľného programu zavŕšila anglická kapela BIOMECHANICAL, propagujúca svoj minuloročný debut "Eight Moons" (2003). Progresívny metal tohto zoskupenia sa pohybuje v heavy/thrashových vodách s ľahko futuristickým imageom. Kameňom úrazu sa pre mňa stal extrémne výškový vokál, ktorý vyslovene rezal uši. Kolega z marastjakcypovskej výpravy speváka Johna K. výstižne označil za produkt spolupráce "otec je Dickinson a matka Halford" (veľmi výstižné, zvlášť ak si uvedomíte, čomu dáva staronový spevák Judas Priest v intímnych chvíľkach prednosť....:)) Ja jeho kvality samozrejme plne uznávam, fakt spieval výborne a čisto, ale nepomôžem si, proste sa mi tento druh vokálu absolútne nepáči, v tomto prípade mi vyslovene vadil. Inštrumentálne bol Biomechanical tiež slušne na úrovni, až na basáka, ktorý trochu zaostával. Výsledný dojem dosť narúšal aj jediný závažný zvukársky prešľap za celý festival, a síce že jednu z gitár nebolo takmer vôbec počuť. Na záver si dali cover od Metallici "Creeping Death", aj vďaka nevyrovnanému zvuku gitár s dosť rozpačitým záverom.
Nasledovala opäť hodinová prestávka na večeru, počas ktorej sa so svojou klinikou predstavil basák BAREND COURBOIS. Barenda sme v priebehu dňa mali možnosť vidieť v akcii s kapelou Anand (pozri vyššie), z ktorej si zobral na pomoc aj bubeníka Paula Thissena. Behom polhodinky predviedol svoje rokmi overené postupy, všetko na báze jam session s bubeníkom. Opäť musím poznamenať, že takéto vystúpenie by som si nedovolil nazvať klinikou, aj keď to bolo oveľa lepšie ako v prípade včerajšej gitarovej "kliniky" Joopa Woltersa. Obidvaja páni hrať samozrejme vedia, len tá forma keby bola profesionálnejšia.... Navyše Barend s bubeníkom sa pomerne často dopúšťali nepresností a nečistôt, no a všetko vyvrcholilo vadným káblom spôsobujúcim výpadky basgitary.... To nás však nemohlo rozhádzať, pretože hore v sále sa schyľovalo k vystúpeniu pre nás druhého najväčšieho lákadla tohto festivalu.
Taliani EPHEL DUATH ma bez okolkov poslali do kolien na minuloročnom festivale Brutal Assault (report Martin, Golo, Dáša). Ich druhý album s príznačným názvom "The Painter's Palette" (2003) odporúčam každému, kto má rád nezaškatuľkovateľnú hudbu. Program festivalu síce hovorí o progresívnom black metale a noise jazze, avšak súčasná tvár ephel duath na rozdiel od prvého albumu "Phormula" (2000) toho s blackom veľa spoločného nemá. Druhá časť charakteristiky, "noise jazz", je však relatívne výstižná. V hudbe ephel duath sa totiž striedajú jemné jazzové progresívne party, ktoré sa radšej ani nepokúšajte spočítať, s maximálne agresívnymi a brutálnymi noisovými náhulmi. O inštrumentálnu časť sa stará gitarista a autor všetkej hudby Davide Tiso, ľavoruký basgitarista Fabio Fecchio a cca 50-ročný jazzový bubeník hrajúci z nôt a podľa metronómu Davide Piovesan. Za "vokálnu" zložku je zodpovedný Luciano Lurosso George. Pri jeho uširvúcich vreskoch máte pocit, že každú chvíľu musí na pódium vyložiť hlasivky. K tomu si predstavte divokú pódiovú show, malú dávku elektroniky resp. trúbkových sól zo samplov, a riadna psychiatrická záležitosť je na svete. Okrem skladieb zo spomínaného albumu "The Painter's Palette" predstavili aj dosť veľa vecí z novinky pripravovanej na tento rok, takže sa máme na čo tešiť. Mrzí ma len to, že nehrali celú vyhradenú hodinku, a po cca 50 minútovom sete zmizli v zákulisí. Nevadí, aspoň sme mali možnosť pokecať si s členmi po koncerte. Všetci sú veľmi príjemní ľudia, pamätali si nás z Brutal Assaultu a dokonca si pamätali aj to, že sme tam s nimi pili "some kind of liquer", rozumej borovičku:)). Bubeník Davide nám dokonca doniesol ukázať aj svoje noty na bicie party, ako svoje obľúbené kapely uviedol King Crimson a Meshuggah.... Proste sú to fajn ľudia a ja sa veľmi teším, kedy sa s nimi opäť stretneme....
Vedľajším produktom kecania s ephel duath bolo, že nasledujúci kapelu, američanov ICE AGE sme takmer úplne odignorovali. A podľa tých pár pesničiek, ktoré sme videli, treba povedať, že sme asi o veľa neprišli. Podľa programu festivalu hrá táto kapela moderný progresívny rock. Že spevák/klávesák, gitarista, basák a bubeník hrajú rokec, o tom niet pochýb, myslím, že by nebol problém s dennými rádiovými rotáciami takejto hudby. Skôr ma zaráža to spojenie "moderný progresívny". Žeby bolo zámerom tejto kapely dostať rock s ľahko progresívnymi prvkami práve do mainstreamu? Rovnaký pocit som mal aj zo včerajšej kapely Mister Kite.... Myšlienka je to v každom prípade zaujímavá, nakoľko však bude aj úspešná, na to si budeme musieť asi počkať....
Česť zakončiť druhý ročník festivalu Headway pripadla nemeckej kapele SIEGES EVEN. Z jej vystúpenia sme mali celkom strach, pretože jej členovia Markus Steffen (gitara) a bratia Oliver a Alex Holtzwarthovci (basa a bicie) pôsobili aj v kapelách Blind Guardian a Rhapsody. Kapela Sieges Even funguje s prestávkami od roku 1988, keď vydala svoj debut "Life Cycle", nasledovaný ďalšími štyrmi štúdiovými nahrávkami. V roku 1999 obnovila svoju činnosť s novým spevákom menom Arno Menses (takto by som sa teda rozhodne nechcel volať:)). Na rok 2004 pripravila vydanie albumu "The Art Of Navigating By The Stars" a reunion, ktorého prvý koncert sa uskutočnil práve dnes. Na naše prekvapenie kvarteto spustilo výborný progresívny kompozične členitý metal/rock, podporovaný výborným zvukom (ako u takmer všetkých kapiel). Žiaľ nadupaný úvod setu asi po polhodinke vystriedali veľmi pomalé skladby, ktoré boli síce ešte stále dosť progresívne, ale udržať pozornosť pri takýchto až doomových tempách zvyšnú hodinu bolo takmer nad ľudské sily, a to ešte nehovorím o našej chronickej nevyspatosti.... Preto sme takmer ani nepočkali do konca koncertu, rozlúčili sa s jedným z organizátorov, ktorý nás obdaril dvoma Redbullmi, a okolo pol noci sme vyrazili na tisíckilometrovú cestu do Prahy. Ja som potiahol cca 600 kilometrov do šiestej rána niekam pred Norimberg, zvyšok som nechal na Kauliho. V Prahe u Gola sme sa dali trochu dokopy, skočili sme na obed (Golo vďaka za pozvanie) a hybaj domov do Bratislavy. Aj keď som od festivalu celkovo možno očakával viac (hlavne od kapiel, ktoré som nepoznal), bol tento víkend pre mňa nezabudnuteľným zážitkom. Ten čas a peniaze by som neľutoval, ani keby som videl len Watchtower, takže všetko ostatné už bol iba bonus. Ak sa podarí na Headway 2005 dotiahnuť rovnako silné lákadlo, určite nezaváhame.
P.S.: Ak máte rovnako ako ja pocit, že v tomto reporte bol príliš často použitý výraz MESHUGGAH, zrejme to je iba dôkazom, že menovaní šialení Švédi svojou absolútne originálnou tvorbou ovplyvňujú viac ľudí, ako si ktokoľvek uvedomuje....

[ Dáša ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]