[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

Headway Festival
2.4.: The Saturnine, Splinter, Transmission, Guapo, Shadowkeep, Enchant
3.4.: Synnergy Protocol, Symmetry, Junk Farm, Prymary, Last Crack, Fates Warning feat. Mike Portnoy
2.-3.4.2005, P60 - Amstelveen (HOL)

Festival Headway venovaný prezentácii progresívneho rocku a metalu sa v prvý aprílový víkend roku 2005 dočkal už svojho tretieho pokračovania. Po skvelých dojmoch z našej návštevy druhého ročníka (report), o ktoré sa v hlavnej miere zaslúžila legenda progresívneho metalu WATCHTOWER, som zvažoval účasť aj na tohtoročnom vydaní. To opäť ponúkalo lákadlo tažkého kalibru: vystúpenie FATES WARNING s výpomocou za bicími menom MIKE PORTNOY. A keďže som sa nedávnemu východoeurópskemu turné FW (fotoreport) úspešne vyhol, do Amsterdamu som nakoniec vyrazil. Vzhľadom na značne dobrodružný a mimoriadne komplikovaný charakter môjho výletu vás nebudem zaťažovať jeho detailami, táto časť by bola zrejme dlhšia ako tá hudobná:-)) Poďme radšej rovno na muziku, ktorú som napriek všetkým problémom videl takmer na 100 percent.
Tak teda do slnečného amsterdamského popoludnia ako prvá sputila domáca kapela THE SATURNIN, a ako to už tak chodí, dostalo sa jej všetkých nepríjemností, ktoré prvá kapela môže schytat. Jej 40-minútový set sledovalo nie viac ako 50 ľudí, a zvuk tiež nemali práve kóšer. Predovšetkým v ňom chýbali gitary, čo je pri rockovej/metalovej hudbe rozhodne zaujímavý fenoném, o to zaujímavejší, že sa opakoval aj pri niekoľkých ďalších kapelách. Organizátori označili Saturnin za dark progressive rock, pre mňa to bola v podstate bežná rocková hudba pre náročnejšieho poslucháča, miestami síce trochu zamotaná, ale na prvom mieste zostáva stále pesničkovosť. Kapela, ktorej niektorí členovia majú skúsenosti napr. zo Sun Caged či Within Temptation, pôsobila zohraným dojmom a odohrala bezchybný koncert (vlastne ako všetky kapely na festivale). Suma sumárum, nič z čoho by som išiel extra do kolien, ale ak by takéto kapely hrávali bežne na festivaloch, vôbec by mi to nevadilo.
Ďalšia domáca úderka, zvaná SPLINTER, už bola úplne iná káva. Pätica mladých krásavcov ako vystrihnutých z modného časopisu vypálila taký podarený set, až som sa nestačil čudovať. V hudbe jasne inšpirovanej Flower Kings či Spock's Beard sa striedali jemné, spevavé, melodické pasáže s neuveritelne nadupanými a nasekanými inštrumentálnymi progresívnymi časťami. Nešlo pri tom o žiadne onanistické predvádzanie (aj keď minimálne gitarista na to mal), skôr šlo o stopercentnú presnosť a zohranosť kapely a výborne zložené/zaranžované skladby. Napriek tomu, že niektoré fintičky mohli pôsobiť trochu lacným dojmom, chlapci nemali problémy ani s vyššou matematikou. Keď k tomu prirátam aj stopercentný zvuk, vychádza mi prvé veľké prekvapenie festivalu. (Recenzia prvého dlhohrajúceho nosiča "The Devil's Jigsaw" je na ceste.)
Žiaľ hneď s ďalšou kapelou sa zvuk vrátil tam, kde bol. Gitara veľmi nezrozumiteľná a potichu, zato klávesy bolo počuť určite až v Rotterdame. Nemci TRANSMISSION ponúkli power metal s približne rovnakým množstvom prepracovaných technických pasáží, niekedy až prekombinovaných a hlavne kvôli zvuku nezrozumitelných, a koňometalových vsuviek, ktoré si teda mohli odpustiť. Na nástrojoch to Transmission vedia, a tak bol najslabším článkom kapely spevák. Keď tento holohlavý vypasený pán vybehol na pódium, myslel som si, že niekto zo security ide niečo vysvetliť divákom:-)) Nielenže nevyzeral ako spevák, ale mu to ani veľmi nešlo. S dobrým zvukom alebo z CD môže byť Transmission aj napriek agro pasážam celkom fajn, dnes však z ich vystúpenia u mňa prevládajú zmiešané dojmy.
Nasledovala hodinová večerná prestávka, ktorú tak ako minulý rok vyplnila inštrumentálna klinika. Tentokrát sa predviedol gitarista Wolfgang Zenk. Myšlienka takéhoto využitia technickej pauzy slúžiacej na prípravu pódia pre tri večerné kapely nie je zlá, realizácii však niečo chýba. Aj keď hudobníci sú samozrejme výborní, celé to pôsobí veľmi amatérskym dojmom. Väčšina ľudí aj kvôli tomu využila čas najmä na naplnenie prázdnych žalúdkov.
Večerný trojblok odštartovalo londýnske trio GUAPO. Mal ma varovať už fakt, že majú za sebou turné s diagnózami Mikea Pattona zvanými Fantômas a Tomahawk, a dokonca aj live jam sessions s Mikeom. To, čo predviedli, ma úplne odrovnalo. Kapela v zložení hammond/kláves, basa a bicie nastúpila na pódium za zvukov haluzného ťahavého intra a pálenia voňavých tyčiniek. V ich hudbe sa striedajú organové meditatívne, hypnotické ba až noisové plochy s neskutočne natlakovanými rockovými nátermi nesúcimi sa v duchu rytmických zvrhlostí najvyššieho stupňa. Zhallovaný hammond, kde-tu použitý ďalší pisklavý kláves, apokalypticky rachotiaca basa, či už skreslená, zoslučkovaná alebo úmyslene zväzbená, nepravidelné bicie plné gongov a hrátok s činelami, chvíľu rockovo nasraté a hneď v ďalšej sekunde jazzovo precítené, to všetko spolu dávalo neuveriteľné vystúpenie, ktoré som žral aj s topánkami. Plynulosť koncertu trochu narušila možno až príliš dlhá haluzná klávesová pasáž, do ktorej až po cca desiatich minútach začal basák pridávať striedavo basu a neidentifikovateľný hudobný nástroj, niečo medzi mikrovlnkou a ťahacou harmonikou:-)) Za hodinu neodohrali viac ako štyri skladby, ktoré ma presvedčili, že Guapo (www.guapo.co.uk) rozhodne patrí k tým najchorejším veciam, aké som videl. Btw, práve prebieha ich európske turné. 24. mája 2005 hrajú v Prahe, takže ak máte cestu okolo, odporúčam do pozornosti.
Aj SHADOWKEEP sú z UK, avšak hudobne úplne inde. Nebudem to naťahovať, hrajú agro metal. Totálne agro. Síce technicky celkom na úrovni, ale stále agro. Navyše viacero výletov do technickejších vôd sprevádzali nepresnosti. A tak bola jedinou zaujímavosťou dáma obsluhujúca jednu z gitár. Inak samé neodmysliteľné agro atribúty: kožené gate, hrozivé pózy (najmä tá gitaristova s vycerenými zubami bola zábavná), poškodené semenníky atd. Kvôli natiahnutému setu Guapo hrali asi o 20 minút menej. Našťastie, hodinu čistého času by som určite nezvládol. Kvôli takýmto kapelám som sem určite neprišiel.
Hlavná hviezda tohto večera sa volala ENCHANT a je z USA. Ľahké spevavé, niekedy až popovo znejúce pesničky nesúce sa v melodickom progrockovom duchu si z chuti užívala už obstojne zaplnená sála. Enchant sa však ani nebáli pritlačiť na pílu, a hneď bol z toho veľmi výživný progresívny hard rock. Inštrumentálne prevedenie bolo mimoriadne kvalitné, a keďže sa opäť podaril aj zvuk, headliner naplnil očakávania väčšiny prítomných. Ako správni headlineri si dovolili riadne natiahnuť čas, spokojné publikum odpustilo aj ku koncu už slušne opitého speváka (ale stále spievajúceho výborne). Enchant dohrali až niekedy po pol jednej v noci, čo bol ideálny čas na koniec programu. Muziky bolo na dnes dosť.
Aj nedeľné dianie načali dve domáce kapely. SYNERGY PROTOCOL s ľahkým 20-minútovým sklzom oproti plánu predviedli netechnický, progresívny rock/metal so ženským vokálom a postarali sa tak o solídny začiatok druhého dňa. Práve speváčka pôsobila v úvode vystúpenia dosť neisto, postupne sa však dostala do svojej kože. Inštrumentálne v tomto prípade nevyčnieval nikto, kapela pôsobila skôr ako celok, ktorý solídne zvláda plynulé pesničkovejšie polohy ako aj rytmicky náročnejšie pasáže. Dobrým znamením bolo, že sa hned od "rána" daril aj zvuk, takže niet si prečo sťažovať.
V podobnom duchu pokračovali aj ich krajania SYMMETRY (kde sa v tejto krajine berie toľko progresívne ladených spolkov?), len sa o niečo pritvrdilo a technická úroveň šla tiež o poznanie vyššie. Kapelu tesne pred festivalom opustil jeden z gitaristov, za ktorého pohotovo a bezchybne zaskočil Marcel Coenen z už spomínanych Sun Caged. Práve on a výborný šeststrunový bezpražcový basák Bas Hoebink (to meno si dal snáď sám:-)) držali inštrumentálne kvality veľmi vysoko. I keď čo do originality Symmetry dieru do sveta asi nespravia, hranie im ide, viditeľne ich to baví, a počúva sa to tiež fajn.
Nemecké trio JUNK FARM hrá hudbu melodickú aj zábavnú, jazzovú aj metalovú. Asi polovicu setu tvorili inštrumentálky, zvyšok skladieb doplnil frontman Benjamin Schippritt svojim spevom a veselými i sarkastickými textami. Jeho výbornu hru na gitare dopĺňali bicie a klávesy, basa išla z mašinky, čo je určite škoda, lebo klávesy toho až tak veľa nehrali. Celkovo vydarený set aj zvuk, ale keď sa ma niekto o mesiac opýta, čo som tu videl, pochybujem, že meno Junk Farm zaznie v mojej odpovedi...
Večernú prestávku vyplnil svojim umením klavesák Joost van den Broek, ktorého sme tiež mali možnosť vidieť v akcii minulý rok s kapelou Anand. Z minulého ročníka sa dá pamatať aj malý, nie práve najštíhlejší, dotieravý, ba miestami až vlezlý chlapík rozdávajúci promo americkej kapely PRYMARY. Pravdupovediac, po tom, čo sme si ho zo zvedavosti pustili v aute cestou späť a ani sme ho nedopočúvali, som nečakal, že o tejto kapele ešte budem niekedy pocuť. Keď som ich zbadal v programe tohtoročného Headway, nebol som práve nadšený. Avšak po tom, čo som videl dnes, predmetný promáč určite pohľadám, keď sa najbližčie dostanem do Bratislavy, a dám mu ešte šancu. Napriek kanálovému zvuku, ktorý vládol asi polovicu prvej skladby, Prymary ukázali, čo sa v nich naozaj skrýva, a čo môže CD výrazne pohoršiť, alebo polepšiť. Našľapaný, ťažkotonážny a energický, progresívny metal bol naživo skrátka výborný. Škoda len, že s pribúdajúcimi minútami pribúdali aj melancholické menej zaujímavé skladby predpovedajúce prípravu nového albumu "What Little Girls Are For", čím sa úvodná energia vo veľkej miere vytratila. (O čom asi tak chystané CD bude?:-) Btw po posledných udalostiach okolo istého MJ mohli do názvu kľudne pridať aj chlapcov:-)) Inštrumentálne sa predviedla najmä rytmika, ale ak chce basák naozaj predviesť, čo na šiestich strunách vie, musí si nastaviť oveľa zrozumitelnejší zvuk. Miestami mi dosť liezol na nervy spevák produkujúci škreklavyýpisklavý agro vokál (on rozdával tie promáče:-)), a klavesák vyzeral byť skôr do počtu. Tak či onak, Primary sú ďalšou kapelou, ktorú si kedykoľvek pozriem zase.
Neľahkú úlohu posledného zdržovadla pred Fates Warning dostali americkí alternatívno-progresívni rockeri LAST CRACK, a treba povedať, že ju zvládli so cťou. Priznám sa, napriek tomu, že kapela funguje od konca osemdesiatych rokov a na konte má niekoľko albumov, som sa o jej existencii prvýkrát dozvedel až v súvislosti s týmto festivalom. Ich tvorba je zaujímavým kokteilom z prísad ako Radiohead, najstarší Black Sabbath či Tool, ale i z progresívnych prvkov požičaných napr. od FW. Prirodzený, nenútený, pódiový prejav, výborný zvuk a aj niekoľko chytľavých pesničiek sa postaralo o kvalitný set i patričnú odozvu publika, ktoré ale aj tak už hlavne čakalo na FW. Odporúčam skôr pre poslucháčov rocku ako pre metlákov. Btw, členov Last Crack som stretol aj pri vchode pre kapely, keď som čakal na FW, keď odchádzali do hotela, presnejšie povedané, niektorých odnášali:-))
Väčšina zainteresovaných zrejme vie, že po dlhých rokoch opustil FATES WARNING vyborný bubeník Mark Zonder, čím zrejme spôsobil zvyšku kapely pred turné k novinke "FWX" nemalé problémy. Turné odbúchal Nick D'Virgilio od susedov Spock's Beard, pre amsterdamské publikum však bola pripravená lahôdka. Za bicie sa totiž posadil MIKE PORTNOY. Celkom by ma zaujímalo, či mala v nedeľu večer na prasknutie narvatý klub P60 na svedomí viac prítomnosť FW alebo Mikea. Ono je to vlastne jedno, dôležité je, že spolu odohrali vynikajúci dvojhodinový koncert, ktorý napriek určitým nedostatkom radím vo svojom osobnom rebríčku veľmi vysoko. Tým nedostatkom bol predovšetkým zvuk, avšak netreba kameňovať zvukára, môžem si za to sám. Keďže som chcel mať čo najlepší výhľad, tvrdo som si vybojoval miesto takmer úplne vpredu a takmer úplne v strede, a tam žiaľ zvuk väčšinou nebýva práve oslňujúci. Miestami som mal teda problémy zorientavať sa, ktorá skladba a ktorá pasáž sa práve hrá. Mal som však excelentný výhľad na prácu majstra Portnoya, a to naozaj stálo za to. Pred koncertom som mal trochu obavy, ako si poradí s náročnými partami Marka Zondera plnými rôznych cinkačiek a fintičiek, ale Mike to zvládol úplne bez problémov. Dokonca som mal dojem, že sa sem-tam trochu nudí, a hovorí si, kua poďme chlapi, však hrajte už poriadne:-)) Mikeovi však musím vyčítať, že hnal celú kapelu dopredu strašným tempom a väčšina skladieb bola odohraná neporovnateľne rýchlejšie ako na albumoch, ale aj speedmetalový FW má niečo do seba:-)) Set bol tvorený prierezom albumov, na ktorých spieva Ray Alder, asi dve skladby som nepoznal, takže zrejme načreli aj do čias Johna Archa. Trošku ma mrzelo aj rozkúskovanie majstrovského diela "A Pleasant Shade Of Gray", tajne som dúfal, že ho odpália celý…. Viacero trackov z neho sa objavilo v dlhých medley, v ktorých FW zahrali aj šesť skladieb bez prerušenia. Ďalším prekvapením pre mňa bola absencia klávesov, ktoré boli nahradené druhou gitarou (meno hráča sa mi narýchlo nepodarilo zistiť), a treba povedať, že to bola náhrada odvážna a vydarená. Rovnako ma prekvapilo, že majoritný autor hudby Jim Matheos sa držal celý koncert v úzadí a dokonca väčšinu sól a vyhrávok prenechal druhému gitaristovi. O show sa najviac staral basák Joey Vera, ktorý sa po dlhoročnej spolupráci s kapelou stal nedávno jej plnohodnotným členom, a spevák Ray Alder. Kapela podala stopercentný výkon, za ktorým chýbala už len tradičná bodka koncertov FW, skladba "We Only Say Good Bye", dnes sa jej nadšené publikum napriek dlhému skandovaniu nedočkalo. Nedočkal som sa ani členov FW po skončení koncertu pri vchode pre kapely, bolo treba stihnúť posledný bus na letisko, úplne naprázdno som však neodišiel. Pri presune zo šatne na večeru sa mi podarilo odchytiť Mikea Portnoya, takže jeho podpis teraz zdobí moje DVD Dream Theater:-)))) Trochu som bol zaskočený, že Mike je tak asi o hlavu nižší odo mňa, a to nie som žiadny basketbalista….:-)) Aby som to zbytočne dlho nenaťahoval, Fates Warning feat. Mike Portnoy odohrali vynikajúci koncert, organizátori pripravili výborný festival, a ja som už teraz zvedavý, aká delikatesa bude v ponuke budúci rok.

[ Dáša ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]