[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

MASTERS OF ROCK 2007
čtvrtek 12.07.2007: Six Degrees Of Separation, 2 WINGS, Fleret + Jarmilka, Hevein, Týr, Die Happy, Rage + Orchestra, Vypsaná fixa, Finntroll
pátek 13.07.2007: Free Fall, Fourth Face, Törr, SPS, Alkehol, The Tommys, Tleskač, Norther, Anna K, Uriah Heep, Motörhead, After Forever
sobota 14.07.2007: Dirty Game, Interitus, Post-it, Debustrol, Rising Dreams, Black Majesty, Silent Stream Of Godless Elegy, Sham 69, Epica, Thunder, Stratovarius, Children of Bodom, In Extremo
neděle 15.07.2007: X-Core, Lety mimo, Memoria, Virgin Snatch, Cocotte Minute, Rasta, Visions of Atlantis, Sabaton, Axxis, Divokej Bill, Pink Cream 69, Hammerfall, Sepultura
12.-15.7.2007, Areál likérky R.Jelínek - Vizovice (CZ), 4.deň

Záverečný nedeľný deň priniesol nemalo zaujímavý program nabitý prevážne kapelami prekypujúcimi melodikou a rýchlosťou.

Z bývalého východného bloku dorazili hneď dve riadne nabrúsené telesá.
Poľský VIRGIN SNATCH - neothrash škandinávskeho strihu, frontman ktorých disponoval vcelku širokým hlasovým registerom od čistého,cez správne thrashovo vyštekaný spev až po growling.

Druhý boli Bielorusi RASTA zastupujúci na festivale moderný hypermetal s jednotným S.W.A.T. image. Core rifovačky pôsobili s progresivnými space klávesovými zvukmi dosť neotrelo a originálne. Úderne, zdravo agresívne a pritom dostatočne melodické.

V prípade rakúskej kapely VISIONS OF ATLANTIS, ktorá vystúpila na MOR už v roku 2004 som bol plný očakávania aký pokrok sa im za tie tri roky podarilo urobiť. V podstate ostali naďalej verní svojej ceste a pokračujú v tradičnom NIGHTWISH metale. Slabšej produkcii, oproti ich fínsky vzorom, a nevyváženému zvuku, nepomohli ani potlačené sample, bez živého klávesaka. Duety Nicole s druhým spevákom Mariom, vďaka pritvrdeniu Mariovho spevu vyzneli hlavne v novších skladbách (Nothing Left) o čosi pestrejšie ako v minulosti. No aj tak im to v spoločných vokáloch nie vždy spolu ladilo. To, že nadšenie Rakúšanov zjavne prevyšovalo ich talent, sa odrazilo hlavne v bezprostrednej komunikácii s publikom.

Moji obľúbenci SABATON, vniesli príval čerstvého vzduchu do zatuchajúcej studnice švédskeho metalu. Svojím netradične pojatým bojovým power metalom s mohutnými zbormi rozpálili už dosť horúcu atmosféru nedeľného popoludnia. Aj keď hlavný krikľúň Joakim Brodén nie je žiadny slávik s vysoko položeným zlatom v hrdle, jeho štekot perfektne zapadá do atmosféry jednotlivých skladieb. Po celú dobu svojho setu sa uvoľnene zabávali, a spevák hodil do éteru aj pár, mamičkou naučených, českých výrazov a oslavných ód na české pivo.
Playlist: Intro, Panzer battalion, Hellrider, Rise of evil, Into the fire, Attero Dominatus, Wolfpack. A light in black, PrimoVictorio , Metalmachine+Metal Crue, Back in control ako povolený prídavok.

Nemecká heavy rocková stálica AXXIS sa na fest dôkladne pripravila ako vizuálne, tak aj po hudobnej stránke. Na pódiu mala vedľa hlavného frontmana a veľkého zabávača Bernharda Weißa nie menej dôležitú rolu speváčka Laconia. Rovnako ako SABATON nič nešidili a všetky spevy dali naživo. Set sa opieral najmä o skladby z posledných dvoch albumov (Dance With The Dead, Tales Of Glory Island, Take my hand , Angel of death, Wind in the night (Shalom)). Nemci rozospievali a namotali ľudí na celkom slušný kotol. Bernhard prejavil svoj zmysel pre humor pri pokusoch o českú konverzáciu s publikom a úplným klincom ich vystúpenia bolo prizvanie si hosťa z publika. Sympatická hosťka Eva ich priamo na pódiu kamerovala a v rámci akustického bloku v Touch the rainbow, doprevádzala tamburínou. Milú performance občas narúšalo nepríjemne pukanie v reproboxoch. Vtipnou štadiónovou hulákačkou, pôvodne od BANANARAMA Na-na na, hey hey, kiss him godbye, ukončili svoj set.

PINK CREAM 69 bola ďalšou z kapiel, ktoré vystúpili na MOR už v roku 2004.
Bohatá pódiová aparatúra dávala tušiť, že o dobrý zvuk nebude núdza, čo sa aj vyplnilo. Heavy rocková mašina, ktorá podobne ako AXXIS či THUNDER šla do toho 100% na živo. Výborný nezameniteľný vokál Davida Readmana, sa už po x-albumoch stal poznávacím znamením kapely. Schovaný klávesák odpálil Derisovskú klasiku Do you Like, po ktorej ešte viac pritvrdili s Hells gone crazy a Lost in illusion. Z novinky zaznela I am not afraid anymore, šťavnatá rocková pecka s jasným hitovým nábojom , koniec koncov ako väčšina piesní PINK CREAM 69. V Derisových veciach Talk to the moon, Living My life for you dokázal Readman, že je minimálne o tri triedy lepší než Andy, a jeho skladby dokáže prespievať bez najmenších problémov, s prehľadom a ľahkosťou. Taktne vynechali songy z nie práve podareného grungového obdobia a miesto toho sa sústredili na skladby, ktoré už pokojne môžu zaradiť medzi Best of (Sea of madnes, Eye of the twisted, Shame). Na úplný záver ešte prihodili už tradičný jam-session So Lonely na tému The Police & Bob Marley.

Švédsky bumerang, padajúce kladivo HAMMERFALL už po tretíkrát prišlo v rámci MOR potešiť svojich verných. Narozdiel od minulých ročníkov, potom čo sa z basového trónu porúčal neprehliadnuteľný Magnus, siahli partia kladivohodcov po svojom bývalom basákovi , distingvovanom a v pódiovom prejave značne kultivovanom Fredrikovi Larssenovi. Zrejme aj vďaka jeho prítomnosti nebolo ich vystúpenie čiste pionierskou prehliadkou. Veľmi plochý a prekompresovaný zvuk dopĺňali náhodne pyrotechnické salvy, ktoré ako keby vybuchovali len tak samovoľne bez akejkoľvek dramaturgie. Neviem či sa švédske a fínske power-speedové telesá po vzore CHILDREN OF BODOM rozhodli oprostiť od vysokých falzétových spevov, alebo len pevci nemali svoj deň, no počúvať napeckované songy (Temples of steel, Riders on the storm, Renegade, Hammerfall, Heading the call) o oktávu nižšie, môjmu uchu nie veľmi lahodilo. Joacimovo spevácke renomé ako tak zachránila silná titulná skladba Glory to the Brave z prvého albumu. Lojálne obecenstvo s radosťou pomohlo pri predstavovaní členov a odtrpelo aj záverečné petardy.

...a na koniec to najlepšie, aj tak sa vraví v našich končinách. Či skutočne tento predpoklad splnila brazílska SEPULTURA je otázne. To čo nasledovalo po predlhom čakaní bola smršť doprevádzaná kanonádou bicích, za ktorými už nesedel mladší z bratov Cavallerovcov, ale rovnako talentovaný Jean Dolabella. Po krutej vyrblovačka spustili Brazílčania Refuse resist. Novšie fláky prekladané staršími (Slave New World, Dead Embryonic Cells, Roots blody roots)utiahol dvojmetrový Derrick Green s prehľadom.
V speve sa nesnažil za každú cenu imitovať Maxa. Skladby pojal do značnej miery svojsky a drobátko agresívnejšie.
Jedinú výčitka na adresu, ináč tučného setu, bola absencia druhej gitary. Darmo sa Andreas snažil čo mu struny stačili, s jednou gitarou to nemalo tie správne gule.

Čo povedať na záver? Snáď len dúfať, že organizátori takto vysoko nastrelenú laťku výberu skupín udržia aj na budúci rok.

[ Jeremy ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]