[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

Dream Theater
29.1. 2004, Le Zenith - Paríž (FR)

Varovanie!!!!! Vzhľadom na zaujatosť autora voči DT, v tomto reporte nenájdete ani jedno krivé slovo, aj keď jedno nepochopiteľné faux-pas sa počas koncertu vyskytlo. Ale aj tak neprezradím aké:))
Každý, kto má rád kvalitnú rockovú, metalovú muziku a vie oceniť kvality muzikantov, určite mu pri skúmaní sveta hudby neunikla ikona menom Dream Theater. A vidieť ich naživo je zážitok naozaj na nezaplatenie. Ja som mal tú možnosť už 2-krát. Tenkrát poprvé to bolo na ich World Turbulence Tour 2002 v Prahe 27.6.2002 (inak presne na moje narodeniny) a druhý krát pred dvoma týždňami v Paríži. A o tento jedinečný zážitok by som sa chcel teraz takýmto spôsobom podeliť. Veď ich posledný album Train Of Thought je.... Sami dobre viete...:))
Do Paríža som prišiel deň pred koncertom, na druhý deň som sa vydal zháňať vstupenku a po dvoch hodinách sa mi to nakoniec aj podarilo. Cena 31,80EUR. Ešte som kukol Paríž, pretože som tam ešte nikdy nebol a okolo 18:02 som hľadal smer k dejisku konania koncertu, k hale Le Zenith.
Keď som sa priblížil k hale, bola tam už kopa ľudí. Netrúfam si presne odhadnúť koľko ich tam bolo, ale minimálne tých 6 tisíc určite. Trosku dlhšie trvalo, kým sa všetci dostali do vnútra, predovšetkým kvôli povinnej prehliadke. Pri vstupe som do rúk dostal množstvo letákov a jedno promo CD. Potešilo.
Krátko pred 19:30 som vošiel do haly a rozhodoval sa, či koncert budem sledovať pohodlne na tribúne alebo rovno v centre diania, pod pódiom. Nakoniec vyhralo pódium, tak som sa postavil asi do piateho radu a ako všetci ostatní, čakal. Už pohľad na pripravené pódium prezrádzal, že DT nič nenechávajú na náhodu... 3 veľkoplošné obrazovky, kamery, pod plachtami sa týčila mohutná Portnoyova bicia súprava, podobne aj Rudessove klávesy. Približne okolo 19:43 zhasli svetla a Divadlo sa mohlo začať.
V pozadí na obrazovke sa objavila známa prvá veta zo starwarsov a po nej nasledovalo stručné predstavenie histórie kapely a predovšetkým diskografie. Publikum jasne dalo najavo, ktoré albumy a skladby sú tie naj. U Francúzov jednoznačne vedú Scenes From A Memory a Images And Words. A takisto aj live-ko Once In A Live Time, asi kvôli tomu, že bolo nahrávané práve v Paríži. Video skončilo tým, že nebolo vidno nič len.... 2004.
Na pódium nastúpili Petrucci, Portnoy, Rudess, Myung a spustili prvú skladbu z novinky Train Of Thought a to As I Am. Už od prvých tónov bol zvuk na vysokej úrovni. V pozadí na obrazovkách sa počas celého koncertu striedali obrazy, charakterizujúce tú ktorú práve hranú skladbu a podobne aj virtuozita jednotlivých zúčastnených, pretože kamery ukázali aj to, čo by sa z diaľky vidieť nedalo (detailná štúdia práce Petrucciho vždy zalahodí nielen uchu, ale aj oku:)).
Labrie bol v pohode a ani ku koncu som nepostrehol únavu, aj keď.....:) Po As I Am prišla na rad druhá v poradí z nového albumu This Dying Soul, ktorej záver je naozaj ,,brutálny" (vypočujte si na albume a skúste predstaviť live:)). Treťou peckou bola skladba Beyond This Life (album Scenes From A Memory), v ktorej si páni dovolili malú improvizáciu, pri ktorej všetci ostali len v nemom úžase neveriacky krutiac hlavami. Kde tu sa ozvalo ,Ce n'est pas possible!'. Ani ja som nebol výnimkou. Petrucci sa musel narodiť s gitarou v ruke, podobne aj ostatní.
Plynulý prechod do záveru skladby a tma. Na rad prišli dve časti pekelne dlhej skladby Six Degrees Of Inner Turbulence, konkrétne War Inside My Head a The Test That Stumped Them All. Publikum už malo z týchto zatiaľ odohraných skladieb dosť a vykúpenie prišlo zásluhou balady (mojej obľúbenej) Hollow Years. Zahraná s menšími úpravami, ale tak to už u DT býva...
A čo bude nasledovať? Svetlo na Petrucciho a pre mňa prekvapujúco Trial Of Tears. Po nej niečo z novinky a to Endless Sacrifice. A na koniec prvej časti koncertu Finally Free, v ktorej sa Portnoy naozaj vybláznil (opäť odporúčam DVD Live Scenes From New York a budete vedieť o čom hovorím:))...
Hodina a pol ubehla ako voda a 15 minútovú prestávku si doprial každý. Počas nej svietil nad bicími nápis The Next Train Will Leave The Station In... a počet ostávajúcich minút do začiatku druhej časti koncerty. Dobre vymyslené.
Svetlá opäť zhasli a prvé tóny oznamujú, že na rad prichádza 12 rokov stará vec Metropolis (album Images And Words). Určite pre niektorých vrchol štvrtkového večera. Aj pre mňa by bol, keby..... k tomu sa ale ešte dostaneme. Prechod do Caught In The Web bol naozaj ukážkový. Potom nám Portnoy všetkým ukázal, slovami istého recenzenta ako sa "varí pravý profi guláš s paličkami a trojkopákovou sadou firmy Tama" obohatenou o kameru. Neuveriteľné čo ten chlap dokáže. Žiadna časť jeho súpravy neostala v kľude. Sólo bolo patrične odmenené a mohlo sa pokračovať. V ten večer okrem skladby Vacant z nového albumu Train Of Thought odznelo všetko a po Mikeovom sóle sme sa započúvali do skladby Honor Thy Father. No comment:)) Následne niečo staršie, After Life z ich prvého počinu. Prijaté publikom troška vlažne, pravdepodobne pre väčšinu neznáme, ale napriek tomu zahraté bravúrne. Bolo potrebné spomaliť a Another Day (album Images And Words) prišiel vhod. V nej sa role saxofonistu zhostil Rudess so svojimi klávesmi.
Mnohí čakali, že koniec sa už bude pomaly blížiť, ale to najlepšie ešte len malo prísť. Nasledovali opäť tri časti zo Six Degrees Of Inner Turbulence (konkrétne Goodnight Kiss, Solitary Shell, About to Crash (Reprise)). Po nich 12-13 minútové inštrumentálne peklo v podobe Stream Of Conciousness a nakoniec veľkolepý záver In The Name of God. Obidve z poslednej štúdiovky.
Prvé ,Goodnight Paris' odznelo, všetci piati sa pobrali do zákulisia. To už bolo niečo málo pred 23 hodinou, väčšina asi očakávala (podobne ako aj ja) ako prídavok niektorú z vypalovačiek ako Home, Take The Time alebo Pull Me Under. Ale v ten večer bohužiaľ neodznel ani jeden z týchto ich osvedčených koncertných kúskov. Či škoda? No, Home mi síce mohli ponúknuť, ale úplne to vynahradili….. Hmmm, ešte nie sme na konci:).
Ovácie ich opäť priviedli naspäť. Prvý prídavok bola cover verzia, ale neviem presne určiť, kto a čo to pôvodne bolo za interpreta. Ja by som tipoval Yes, ale neviem naisto. Podobne ako After Life, vlažne prijatá publikom. Druhé ,Thank Yoy and Goodnight Paris', svetlá zhasli, čas niečo krátko po 23 hodine.
Ovácie neustávali, už sa očakávali spomínané kúsky, ale to, čo prišlo….. nikto nečakal určite (aspoň nie po už tak dlhom koncerte, ktorý zatiaľ trval 3 hodiny).
Na obrazovke sa objavil úryvok z filmu, v ktorom odzneli vety, pri vyslovení ktorých už bolo hneď jasné, že na záver odznie celá (podľa môjho vôbec jedna z najlepších ich skladieb) 25 minútová A Change Of Seasons. Záver ako sa patrí. Ani si neviete predstaviť, kde som sa počas tejto skladby nachádzal:).
23:30 a záver koncertu. Ešte posledná rozlúčka so slovami ,Always The Best', paličky lietali….. Návrat z Divadla Snov do reality, do ulíc Paríža asi pre nikoho nebol ľahký, ale aspoň mňa hrial pocit, že som videl jeden z najlepších koncertov. Odporúčam každému takéto predstavenie zažiť aspoň jeden krát za život...

[ Martin Hloška ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]