[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

Dream Theater
17.1. 2004, Hammersmith - Londýn (GB)

Keď som sa zobudil v to sobotné ráno, mal som na tvári spokojný úsmev, lebo večer ma čakal koncert kapely, na ktorý som sa tešil už dva mesiace a ktorá mi pripravila vynikajúci zážitok už 15 mesiacov pred tým. Takže po vykonaní drobných pracovných povinností sme sa večer vybrali na miesto konania. Asi po hodinovom stání sme sa konečne dostali dnu a zistil som, že je to staré divadlo. Všetko bolo už prichystané a zhruba o 7.40 sa rozsvietili dve menšie a jedna veľka obrazovka nad pódiom, aby v krátkom zostrihu urobila prierez históriou kapely s fotkami od roku 1987 až po posledný album! Výborný úvod a ľudia to aj náležite ocenili!
Hneď po tom úvodne nasledovalo intro z posledného albumu, pekne nasvietený John Myung s basou a prvý mohutný "odpal" v podobe AS I AM. Prvé fakty? Zvuk trochu prehulený a tažšie zrozumitelný, ale dá sa. Jordan Rudess zmenil image z rockera na inšpektora Kojaka, t.j. holá hlava, Mike Portnoy za bicími už tradične s baretkou a okuliarmi, John Petrucci vyzeral ako z módneho pánskeho časopisu a ako povedala moja priateľka "stál by za hriech", čo znamená v praxi, že by mu dala, keby nebol ženatý a ona skoro vydatá! James Labrie konečne vyzeral, že je spevák metalovej kapely. Po prvom "vyštrikovanom" gitarovom sóle potlesk a páni hrajú ďalšiu vec FATAL TRAGEDY z albumu Scenes. Troška svižnejšie a po nej nasleduje THE GREAT DEBATE z albumu Degress. Zvuk sa patrične zlepšil a ja bláznivo fotím čo stíham. Pokračujú CAUGHT IN AWEB, FINALLY FREE, po ktorej nasleduje pán Portnoy so svojou trojkopákovou sadou firmy Tama obohatenou o kameru, ktorá sem-tam ukázala na obrazovkách ako sa varí pravý profi guláš s dvoma paličkami. Vtedy som si spomenul na dvoch chalanov tesne po puberte, ktorí sa rozprávali za mnou, keď sme čakali na koncert. "Odkial ste?," z Anglicka znela odpoveď. "Aaa, to je mi jasné, ale odkiaľ presne, mesto?" Brighton, idem sa trochu priučiť, znela odpoveď. "Na čo hráš?," na bicie a ty? "Ja tiež. Aké máš?" Tama Rockstar. "Aaa, ty máš veľa peňazí". Vtedy sa mi zjavil úsmev na tvári, keď si spomeniem, koľko slovenských bubeníkov začína na bicích značky Amati a sú radi.
Ale poďme späť ku koncertu. Takže pán Portnoy ukončil svoje sólo za búrlivých ovácií publika a keď sa k nemu pripojil Rudess na krátku improvizáciu v štýle "hej Mike, čo ty zabúchaš, to ja vyťukám". Pravdepodobne spadla nejednému muzikantovi v sále sánka od údivu. Excelentné. Ináč Mike Pornoy musel vidieť nejakú peknú dievčinu v prvých radoch, lebo sa trikrát pokúšal hodiť paličku určitým smerom a vždy trafil PA systém.
Po nej nasledovala pokojná SILENT MAN a hneď ďalšia VOICES. Potom myslím THIS DYING SOUL z posledného albumu. Presne po hodine a pol nasledovala 15 minútová prestávka, pravdepodobne na cigaretku a ja som si išiel pozrieť čo predávajú v vstupnej hale. Mali všetko: tričká, mikiny, čiapky, cédečka. Ale za aké ceny. Mikina za 50-60libier (3000Sk) a nejeden z anglánov krútil hlavou, že drahé, ale aj tak tam bolo plno. Ani ja som neodolal a teraz vlastním čiapku s nápisom DREAM THEATER.
Úvod druhej časti koncertu obstaral Jordan Rudess so svojim introm na klavíri, pri ktorom sa mu prsty len tak mihotali po klaviatúre. Potom opäť naskočili ostaní páni a zahrali vec, ktorú som nepoznal, ale na obrazovkách svietil nápis DREAM THEATER, NIGHT IN THE OPERA a naozaj ten song sa podobal na nejakú opernú vec. Zaujímavé.
Potom už zneli veci ako ENDLESS SACRIFICE, úžasná TRIAL OF TEARS z albumu Falling, pri ktorej spievalo celé publikum ako prší na newyorských uliciach. A to mi pripomenulo koncert spred vyše roka, kde na "The spirit carries on" spievalo 2000 rockerov čo bude až zomrieme. Naozaj zvláštny pocit. Zaznela aj HONOR THY FATHER, aj ANOTHER DAY, v ktorej sa opäť blysol Rudess, kde vynikajúco napodobnil saxofón z originálu a keď po IN THE NAME OF GOD odišli DT z pódia, bolo jasné, že sa blíži koniec koncertu.
Obecenstvo si vytlieskalo EROTOMANIU, v ktorej sa podarila jedna s väčších chýb. Úplný záver urobila megakultova METROPOLIS. Keď pri záverečných dozvukoch vstal Portnoy spoza bicích a kričal na osvetlovača "Let me see these fuckers", nenamietal som, že som sráč, lebo ozaj veľa nechýbalo a mám plné gate. BOMBA! Pre každého muzikanta ale aj poslucháča musí byť potešenie, keď počuje hrať kapelu naživo tak isto ako je naučený počúvať z CD. V tomto smere sú DT vynikajúci. Opäť spomeniem predošlý koncert z roku 2002, kde zahrali napríklad Hell's Kitchen identicky oproti CD a ešte si pán Petrucci dovolil vylepšiť sólo! Neskutočné!
Opisovať jednotlivé výkony zo soboty nemá význam. Spev bol čistý, mocný a nie falošný, basové linky zahrané s prehľadom, bicie smrteľné, klávesy vynikajúce a gitarové party asi dlho nedajú spať nejednému gitaristovi. Aj keď som mal pocit, že v ten večer nie sú vo svojej koži, hrali skvele a naplnili všetky moje očakávania. Možno chýbali úsmevy, na ktoré som naučený, či z videa, či z DVD alebo z predošlého koncertu. Môžem však spokojne prehlásiť, že opäť vyhral DT a takáto prehra ma vôbec nemrzí. Skôr naopak! Večer som ukončil v jednom z londýnskych hotelových barov, kde mal službu spolubývajúci. A ráno som sa opäť zobudil s úsmevom na tvári.

[ Braňo Kosa ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]