[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

With Full Force
4.7.: Soulfly, J.B.O., 1349, Amon Amarth, Caliban, Charleys War, Discipline, Dritte Wahl, Eisregen, Enthroned, Hatebreed, Macabre, Murderdolls, Napalm Death, Prong, Roger Miret & Disasters, Rykers, Six Feet Under, Slapshot, Smoke Blow, Subway To Sally, The Turbo A.C.S, Xthrowdownx, Zyklon, Totenmond
5.7.: Type O Negative, Sepultura, Brightside, Born From Pain, Clawfinger, Crazy White Sean, Debris Inc., Destruction, Die Kassierer, Discharge, Disharmonic Orchestra, Entombed, Madball, Manos, Messiah, Most Precious Blood, Poison Idea, Saint Vitus, Samael, The Adicts, The Bones, The Darkness, The Real Mckenzies, Think About Mutation, Troopers
6.7.: Slayer, Ministry, Anthrax, Backfire, Cockney Rejects, Die Apokalyptischen Reiter, Die Happy, Doro, Kill Your Idols, Kju, Mambo Kurt & Bossa Babes, Moonspell, My Dying Bride, Opeth, Overkill, Pyogenesis, Raging Speedhorn, Rawside, Sick Of It All, Sodom, Stars N Stripes, Stone Sour, The Generators, Youth Of Today

4.-6.7.2003, letisko Roitzschjora pri Lipsku (GER)

Zaujímavú formu letnej dovolenky sme si zvolili pre tento rok. Namiesto bezstarostného oddychovania a vyvaľovania sa niekde na pláži pri mori sme sa rozhodli, že sa radšej pekne zničíme. A to nie len tak hocijako, ale naozaj dôkladne, na dvoch po sebe nasledujúcich víkendových festivaloch, z ktorých ten prvý, nemecký WITH FULL FORCE ničil hojným zastúpením metalových hviezd všetkých veľkostí, a ten druhý, OBSCENE EXTREME, ničil, ako už názov napovedá, predovšetkým hudobnými extrémnosťami. Ak dovolíte, pustím sa najprv do toho prvého menovaného.
Takže keď som sa vo štvrtok 3. júla okolo pol deviatej večer vrátil zo služobnej cesty, dlho som sa doma neohrial. Rýchla sprcha, niečo teplé do žalúdka, pár čistých vecí do batoha a zase hurá preč. Tentokrát nás čakalo niečo cez 600 kilometrov do blízkosti nemeckého mesta Lipsko, kde sa konal jeden z najväčších metalových festivalov vôbec. V Bratislave sme sa ešte dosť zdržali, predsa len narvať do Felicie štyroch ľudí a mrte, naozaj mrte vecí nie je len tak. Dosť času sa dá stratiť aj takou banalitou, akou je tankovanie (vedeli ste, že medzi 23:30 - 24:00 sú všetky pumpy zavreté? Teda to nám tvrdil nie práve najmilší pumpár. Potom ale naozaj netuším, prečo sa tie pumpy volajú non stop....) Takže poriadne sme kopli do vrtule až po pol noci, čo nebol bohvieaký štart. Do Prahy to zobral vedúci vozidla Laco, to sme mali za sebou rýchlejšiu polovičku cesty, potom prišiel rad na mňa. Odporúčam Vám vyhnúť sa trase cez hraničný priechod Cínovec - Altenberg, je tam rozkopaný každučký kúsok cesty, takže zhruba 60 kilometrový úsek Teplice - Drážďany nám zabral skoro dve hodiny. To už bolo samozrejme opäť svetlo. Od Drážďan je ale našťastie zase diaľnica, a od Lipska sme sa už nechali viesť smerovými tabuľami WFF, ktoré myslím že ani zďaleka neurčovali najkratšiu cestu, ale spoľahli sme sa na organizátorov. Areál športového letiska Roitzschjora v blízkosti mestečka Löbnitz pri Lipsku sme dosiahli okolo ôsmej rannej hodiny, ale na stan a spacák ešte nebolo ani pomyslenia. Čakala nás totiž ešte bezpečnostná prehliadka auta a batožiny, a čo bolo horšie, zhruba trojhodinové čakanie v rade na ňu. Áno, počítate správne, náš tábor sme rozložili až niekedy po jedenástej, a keďže hrať sa začínalo už o 13:45, mohli sme si vybrať. Buď zaľahneme a prespíme tak kompletný piatkový program, alebo radšej zaťažíme naše unavené telá nejakými tými "povzbudzovákmi", a skúsime tak dožiť večera. Zvíťazila druhá možnosť, bolo by škoda brať tú borovičku naspäť domov. Na počudovanie sme v obrovskom kempe našli aj druhú slovenskú výpravu (zdravím Jimi, Ucho a spol.). Čo sa týka lokalizácie našich stanov, hlavné pódium sme mali na dohľad, až tak blízko sme zase ale neboli, taká rezká 10 minútová prechádzka to bola určite. Pódiá boli dve, a to mainstage, čiže áčko, no a tentstage, umiestnený vedľa v obrovskom stane na spôsob cirkusového šapitó, nazvyme ho béčko. No ale blížil sa vytúžený čas 13:45, keď začala hrať prvá kapela, takže poďme radšej k muzike.
Snáď vyššie spomínané destiláty, snáď dialógy s ďalšími návštevníkmi, alebo niečo úplne iné zapríčinilo, že prvé kapely na oboch pódiách, menovite TOTENMOND a XTHROWDOWNX, som nevidel. Nemyslím si ale, že som o niečo prišiel, povestnú vatu tvorili zväčša domáce kapely neveľkého významu, a len tak medzi nami, bolo ich dosť. Prvé čo som videl, boli na áčku, rovnako domáci pankáči DRITTE WAHL. Áno, vidíte dobre, pankáči. A neboli jediní. Viac-menej celú dennú produkciu na béčku a sem-tam aj na áčku počas všetkých troch dní obstarávali hlavne nemecké kapely hrajúce punk a/alebo hard core. To bol dôvod, prečo sa na béčku toho cez deň až tak veľa vidieť a počuť nedalo, teda ak nie ste fanúšikmi práve týchto štýlov. Trochu ma to prekvapilo, ale tieto kapely na festivale svoje publikum mali, a vôbec nie malé. V Nemecku proste HC a punk poriadne fičia, to je prvý zásadný poznatok z tejto akcie. Vráťme sa ale k Dritte Wahl. Punkové trio s nemeckými textami mohlo osloviť naozaj iba domácich. Tí sa bavili, lebo poznali, ale inak nič moc. Z ich setu sa dal ale získať ďalší zásadný poznatok, a tentokrát veľmi radostný: dobrý zvuk! Ten bol naozaj nadpriemerný až výborný u takmer všetkých kapiel, zriedkavé výnimky sa dali stretnúť na béčku. Set zakončili klasikou "Highway to Hell" od AC/DC. Pomedzi to som stihol na béčku skontrolovať CHARLEYS WAR, hádate správne, HC/punk, navyše s opakovanými nepresnosťami, takže vôbec nič pre mňa. No a v podobnom duchu to na béčku vlastne išlo stále, väčšinou bez mojej prítomnosti, takže jednotlivé kapely aspoň zo slušnosti vymenujem: THE TURBO A.C.s, CALIBAN (bolo mi odporučené viacerými domácimi s ktorými som prehodil nejaké to slovko ako dobrý thrash; teda nič v zlom, ale pod tým si ja predstavujem niečo iné), ROGER MIRET & DISASTERS (vraj spevák z Agnostic Front, ale aj tak nič moc), DISCIPLINE, SMOKE BLOW, SLAPSHOT a RYKERS. To na áčku sa diali iné veci. Zmaľovaných MURDERDOLLS som si síce kvôli jedeniu ešte nechal ujsť, ale NAPALM DEATH už rozhodne nie. Praotcovia grindu sa tentokrát predstavili len s jednou gitarou, to však vôbec nevadilo. Ostrihaný Barney so svojou typickou choreografiou púšťal do mikrofónu časom overený a stovkami grinderov napodobňovaný chrčavý kanál, ktorý sa v ňom berie nevedno kde. Mierne komickým dojmom pôsobil dobre kŕmený postarší basák, ktorý okrem malej svietiacej plešinky na temene mal na hlave slušný chemlonový porast nie zanedbateľnej dĺžky. Okrem toho obsluhoval výrazne podladenú a skreslenú basu, ktorá dopĺňala skutočne brutálny a devastujúci zvuk celej kapely. Skrátka a jasne, Napalm Death boli prvou poriadnou kapelou, zahrali výborne a ľudia trsali ako o dušu. Škoda len, že kvôli natiahnutiu času predchádzajúcou kapelou museli skončiť cca o 5 minút skôr. Neboli jedinou dobrou kapelou, ktorá doplatila na tento zaujímavý fenomén. Ako prídavok si dali na záver cover od Dead Kennedies "Nazi Punk Fuck Off", ktorým si získali u početného punkového publika veľký ohlas. Z týchto skinheadov tváriacich sa ako pankáči vôbec nemám jasno. Bol som poučený, že ide o takzvaný Oi-Punk, hojne zastúpený aj medzi domácimi kapelami. Vo svete sa teda dejú veci, skíni sú kamaráti s pankáčmi a ja o tom vôbec neviem.... No poďme radšej ďalej.
Zvedavý som bol aj na kultový PRONG. Ich hard core mi pripadal viac imidžový ako dobrý, vo svojom obore sú však vraj špička a ja sa nebudem hádať, lebo v týchto vodách naozaj nie som doma. Nasledoval sedemčlenný stredoveko-rockový súbor SUBWAY TO SALLY. Muzikanti striedali rôzne nástroje, od klasických elektrík, cez akustické gitary, rôzne stredoveké haluze, gajdy, husle, gitaru s troma krkmi (doteraz som nepochopil načo mu bola, hral stále na tom istom krku a málokedy niečo iné ako kilový doprovod) až po veľmi divnú dvojstrunovú basgitaru (tak to už vôbec neviem čo malo znamenať, hlavne keď tam bola ďalšia basa....). Hudobne to bolo niekde na úrovni ľahkého rocku s melodickými linkami hranými práve spomínanými exotickými nástrojmi. No a samozrejme nesmieme zabudnúť na ľahko zapamätateľné nemecké texty, takže domáci sa bavili a spievali. Myslím, že s toľkými rôznymi nástrojmi a viacerými spevmi by sa dala robiť oveľa zaujímavejšia muzika, vyslovene zlé to ale nebolo a rozhodne sa to dá zaradiť medzi tie lepšie nemecké kapely, ktoré som tu videl. HATEBREED som opäť niekde preflákal, najskôr na béčku, na SIX FEET UNDER som už bol ale zase pripravený. Myslím, že netreba veľmi predstavovať, veľmi kvalitný set s mocnou podporou publika. Ďalší ukážkový kanálový growl s bezchybným deathovým doprovodom spôsobili brutálny kotol, ktorý sa dal zažiť aj dobrých 30 metrov od pódia. Na moju veľkú radosť došlo aj na Graveyard Classics, z ktorého si strihli výbornú "T. N. T." od AC/DC (doteraz si mi chodí po rozume). Niekedy o tomto čase skončilo svoju činnosť vedľajšie pódium, pretože nasledovali headlineri večera. Tým prvým bola nemecká kapela J. B. O. Ak som to správne pochopil, malo ísť o nejaký ten pivný metal na spôsob "nášho" KABÁTu, takže som zvolil radšej taktický ústup do stanu a prípravu na SOULFLY. Brazílska indiánsko-thrashová samba sa mi na počudovanie páčila. Malo to naozaj energiu aj atmosféru, takže zábava bola v plnom prúde. Kde-tu si na pomoc brali rôzne bubínky, a jednu skladbu dokonca odspieval, teda vlastne odškriekal Cavalera Junior, syn slávneho otecka. Neušetrili ani staré Sepultury, "Refuse/Resist" padol veľmi dobre. No a na záver, lahôdka najväčšia, cover "Territorial Pissings", hádajte od koho, áno od Nirvany. To bola presná polnoc, mainstage na dnes skončil a pokračovalo sa v tentstage tematickým večerom nazvaným KNÜPPELNACHT. Našťastie už žiadny punk ani HC, teraz sa do toho išlo riadne zhurta. Presne o pol noci intro odštartovalo Belgičanov ENTHRONED. Tými Belgičanmi sa nedajte pomýliť, ide o bohapustý black metal na nórsky spôsob so všetkým, čo k tomu patrí. Omaľovánky, klepačky, škreky, no proste čiernota. Dlhé skladby stále o tom istom a nie príliš jasný zvuk spôsobili, že moje počiatočné nadšenie sa do konca 40-minútového setu úplne stratilo. A počas AMON AMARTH to bolo ešte horšie, to už som kvôli neznesiteľnej únave naozaj trpel. Sorry chlapci, proste som mal toho dosť. A chcel som ešte vydržať na ďalšie dve kapely. Nasledoval totiž ZYKLON, ktorý mi bol viacerými kamarátmi odporučený ako výborný technický progresívny black. Veľká slabota, a veľké sklamanie, a nielen pre mňa, ale aj pre jedného z odporúčajúcich Jimiho. Takmer tuctový death black s minimom zaujímavostí. O 02:45 nasledoval ten pravý dôvod, prečo som ešte nešiel spať: americkí uchyláci MACABRE. A dobre som urobil, výborný death grind s textami o masových vrahoch bol naozaj fajn. Ku každej skladbe povedal spevák/gitarista krátku príhodu, ako a čo robil daný majster so svojími obeťami, napríklad chlapík, ktorý vo vani skladoval mŕtve babky a potom z nich pil krv.... mňam.... Macabre však neboli vo svojej koži, medzi skladbami robili strašne dlhé pauzy a hlavne basák vyzeral dosť nasrato, stále sa mu nepáčilo niečo na zvuku.... Gitarista si zase nevedel rady so svojou 7-strunovou gitarou a midi elektronikou, menil káble.... No nie každý deň je nedeľa a počas jednej takejto neúmerne dlhej pauzy som sa rozhodol, že mi stačí. Síce ešte nasledovali dve kapely, 1349 a EISREGEN, ale to už pre mňa nebolo. Po 45 (!) hodinách bez spánku som proste odpadol do stanu....
Sobotné dianie na Mainstage odštartovali okolo jednej poobede starí harcovníci DEBRIS INC. Bol som pri tom a na moje veľké prekvapenie som bol po včerajšom náročnom dni dosť svieži. Ich rock'n'roll padol takto na ráno veľmi vhod a nemohol nikoho uraziť. Hádam jediná čisto grindová kapela v celom festivalovom programe, DISHARMONIC ORCHESTRA, sa ospravedlnila z rodinných dôvodov. Škoda, ale veď na Obscene Extreme si grindu užijem až moc.... Nasledovala veľmi zábavná 40-minútovka. Trojčlenná nemecká banda, ktorá si hovorí MANOS, predstavila svoj party-rock-death-grind s neuveriteľnou pódiovou show. Do nej zaradila napr. aj nám známu hitovku "Biene Maja", teda Včielka Maja, ktorú v narýchlo vyrobenom kostýme výborne zahrala nenápadná cca 130-kilová babenka. Hádam netreba dodávať, že záverečný refrén sa zvrhol do parádnej grindovačky. Keby to tak počul Kája.... Časť koncertu odohral basák na basovej balalajke. Neviem, či ste už niekedy mali možnosť vidieť tento nástroj. Ak nie, vedzte, že je tvarovo zhodná s klasickou ruskou balalajkou s trojuholníkovým telom, v tomto prípade však s rozmermi väčšími ako jeden meter, takže pekné monštrum. Za povšimnutie stála aj pesnička o chorom vianočnom stromčeku reprezentovanom 5-metrovým kmeňom smreku s minimom vetvičiek. Ešteže pódium bolo dostatočne veľké.... No a keď si týpek priložil gitaru pod bradu a spomínaným brvnom sťaby slákom imitoval hru na husle, sranda bola na vrchole. Počas ďalšej skladby sa basák povozil po pódiu na bicykli, ktorý potom požičal aj organizátorom. Proste jednoznačná festivalová party záležitosť a pre mňa veľmi milé prekvapenie, že Nemci sa vedia baviť aj takto.
Pokračovalo sa v dosť odlišnom duchu, pódium totiž zabrali Švédi ENTOMBED. Príjemná zmes death'n'rollu sa mi veľmi pozdávala, aj napriek tomu, že v ich tvorbe prehľad nemám. Jeden z gitaristov odohral koncert kvôli zranenej nohe posediačky, basák húlil jednu cigaretu za druhou, v publiku dobrá zábava. Čo sa týka MADBALL, pôvodne som sa išiel do stanu najesť, ale nakoniec zostalo iba pri borovičke, takže ďalší priebeh mám trochu zahmlený. Navyše ďalšie dve kapely, SAINT VITUS a MESSIAH, sme strávili výdatným popíjaním sangrie s ovocím z 5-litrového kýbla, ktorý sa dal zakúpiť v miestnom bare. Výborný nápad, a dokonca pre našinca ani nie tak drahý (18€ + 5€ záloha za kýbel, v meste som videl predávať deci za strašných 26 korún, tak si to spočítajte....). Spomenuté dve kapely hrali dobre, ale čo, to sa ma nepýtajte. Nasledoval CLAWFINGER, ktorých inak nemusím, ale naživo boli výborní a fakt som sa bavil. DESTRUCTION? Ahá, to je kapela, to nie som ja.... Old school thrash jak vyšitý, ale nejako mi nesadli. To už bol opäť večer (21:30), béčko dohralo a opäť takmer celý čas bez mojej účasti. Takže nevidel som tieto kapely: BORN FROM PAIN, MOST PRECIOUS BLOOD, TROOPERS, BRIGHTSIDE, DIE KASSIERER, CRAZY WHITE SEAN, THE ADICTS, THE BONES, DISCHARGE a POISON IDEA. Na áčku teda nastal čas pre headlinerov.
Tým prvým bola SEPULTURA. Je zaujímavé vidieť Soulfly aj Sepulturu behom 24 hodín. Zatiaľ čo Soulfly deň predtým vsadili skôr na haluzovo-indiánske prvky, ich kamaráti zo Sepultury sa do toho pustili pekne od podlahy a predstavili veľmi slušný thrash-deathový nárez. Refuse/Resist, Roots a mnohé ďalšie hitovky vyvolali búrlivý kotol, v ktorom som nemohol chýbať. Nechať sa niesť nad hlavami divákov je veľmi fajn zážitok. Na brazílsky set však v dobrom nebudú spomínať moje okuliare, ktoré mi v brutálnej trsanici spadli na zem a poskákalo po nich asi 100 ľudí. Čudujem sa, že ostali v jednom kuse a rozpadli sa až na druhý deň. Hlavnou hviezdou dnešného večera boli doomači TYPE 0 NEGATIVE. Pre mňa snáď najväčšie sklamanie celého festivalu. Jediné plus dávam za zelené chirurgické oblečky, inak slabučké. Žiadna show, pesničky všetky na jedno kopyto, inštrumentálne výkony nulové. Sorry chlapi, ale predstavoval som si to inak. Nezachránili to ani občasné punkové (!) vsuvky (je to fakt pravda, že pôvodne hrali punk?? Ak áno, zaznamenali teda dosť veľký žánrový posun....).
Type 0 Negative dohrali o 00:30, a nasledoval zo včera známy presun diania z áčka na béčko. Tu to v rámci večera nazvaného SATURDAY NIGHT FEVER opäť rozbalila nemecká kapela J.B.O., tentokrát s programom BIRTHDAY SPECIAL reflektujúcim na 10. ročník konania festivalu With Full Force. Vraj hrali rôzne covery, ja som sa toho nezúčastnil a dával som sa v stane dokopy po Sepulture. Koncert zakončili ohňostrojom. O pol druhej nastúpili Švajčiari SAMAEL. Väčší shit som už dlho nevidel. Vadilo mi predovšetkým masívne používanie elektroniky. Keď si niekto na pódium dovezie obrovské klávesy obklopené ďalšími elektronickými zariadeniami, môže do vedľa stojacich bubnov mlátiť koľko chce, ale dôveryhodne to vyzerať nikdy nebude. Navyše, keď vo výslednom sounde nie je žiadna zmena medzi tým, keď na tých bubnoch hrá, v porovnaní s tým, keď nehrá. A keď tam má raz naprogramované bicie, sample, klávesy a bohviečo ešte všetko, kto uverí, že mu odtiaľ nelezú aj gitary aj basa? Takže toto na mňa neskúšajte, ja som prišiel na živý koncert. Svoje asi spravil aj poslabší zvuk. No a keď som zistil, že nasledujúci THINK ABOUT MUTATION "hrajú" ešte elektronickejšie, a potom nasledujú už len punkeri THE REAL MCKENZIES, nezaváhal som a zamieril som rovno do stanu. Veď zajtra nás čaká ťažký deň....
V nedeľu mainstage začínal dokonca už o pol jednej a prilákala ma k nemu z diaľky znejúca divná úprava klasiky od Kiss "I Was Born for Loving You Baby". To svoj jedinečný set práve predstavovali MAMBO KURT & BOSSA BABES. Ide o haluzového týpka hrajúceho na piano/organ práve rôzne rockové a metalové klasiky v svojských verziách. Tak sme si mohli vypočuť napríklad valčíkovú úpravu "Enter Sandman feat. Johann Strass - Na krásnom modrom Dunaji", megahitovku "Final Countdown" od Europe, Rammstein a tak podobne. A prišlo opäť aj na AC/DC, tentokrát "Hell's Bells", v ktorej Mambo so slovami "Angus, vergib's mir!" (Angus, odpusť!) odpálil klávesové sólo. Za zmienku rozhodne stojí aj jeho trojčlenná doprovodná kapela tvorená babenkami jedna radosť. Na záver Mambo samozrejme nezaváhal a hodil sa medzi ľudí, ktorí si ho podávali pekných pár minút. DIE APOKALYPTISCHEN REITER ma dosť nebavili, ale oproti ďalšej kapele boli dobrí. Keď som si už začínal myslieť, že nemeckí organizátori dokázali odolať súčasným nu "metalovým" trendom, na pódium nabehli RAGING SPEEDHORN. Chlapci sekali strašných frajerov, ale vyzerali skôr ako partia ožratých stredoškolákov, ktorým sa na večierku omylom dostali do rúk gitary. Dva spevy, dve gitary, dva rytmy, dva akordy, a to sa nedalo vydržať dlhšie ako dve pesničky. Nasledovali DIE HAPPY s pôvodom českou speváčkou Martou Jandovou. Niežeby ich rokec trochu na spôsob Guano Apes bol zlý, ale mne sa pod kožu akosi nedostal. To ja radšej old school thrash v podaní OVERKILL, aj keď ani oni ma úplne nepresvedčili. Počas bočáku niekoho zo Slipknot STONE SOUR sme sa opäť oddávali čaru ovocnej sangrie, čo čiastočne zasiahlo aj set SODOM. Od nemeckých klasikov som čakal viac, ich vystúpenie sa mi videlo akési bezzubé. Žeby staroba? To sa rozhodne nedá povedať o ďalších klasikoch ANTHRAX, ich metal-rocková veselica nebola na zahodenie. Na záver si dali prídavok so spevákom zo Stone Sour. SICK OF IT ALL je síce hard core, ale pôvodný priamo z New Yorku, takže som si pozrel. Aspoň človek vie, na čo sa to vlastne väčšina HC kapiel chce podobať. Žiaľ, počas ich setu svoju púť definitívne skončila moja optika. Mimoriadne zverská tancovačka bola nad jej sily, navyše sme už boli úplne vpredu hájac si svoje miesto na hlavnú hviezdu festivalu. Tá aj prišla, ale ešte medzitým industriálni experimentátori MINISTRY. Svoj nadupaný 45-minútový set predstavili v zostave s dvoma bicími, pričom jeden z bubeníkov striedal aj saxofón (!). Potešil aj výborný prídavok od Black Sabbath zahraný s gitaristom z Anthrax. Ministry boli fakt dobrí, ale väčšina ľudí vrátane mňa už predsa len asi čakala na headlinera všetkých headlinerov. Koncentrácia ľudí v predných radoch začala nenormálne hustnúť, ale svoje miesto v druhom rade som si nedal. SLAYER spustili svoje peklo niekedy okolo večernej desiatej, a slovo peklo vôbec nie je prehnané. Nad hlavou mi počas ich koncertu prešlo asi 200 ľudí, samozrejme že žiadny z nich ma cestou nezabudol kopnúť do hlavy, a ak nie tou pravou metláckou okovanou topánkou, tak mal určite v zálohe aspoň nejaký ten lakeť alebo koleno. Napriek tomu som si Slayer vychutnával. Úvod obstaralo asi 5 vecí vrátane intra z posledného albumu "God Hates Us All", po ktorom nasledovali tie najväčšie vypalováky tvoriace prierez celou kariérou. Hrali sa staré veci a teda hralo sa rýchlo. Dokonca zahrali viacero vecí, ktoré by som na koncerte teda nečakal. Lombardo si priviezol takú súpravu, že do nej museli poskladať snáď všetky bubny prítomné vo festivalom areáli. Vidieť Hannemana a Kinga hrať aj tie najbrutálnejšie sóla úplne v pohode, to znechutí nejedného gitaristu. A Araya, ten drtil basu čo to dalo, vrieskal ako zmyslov zbavený, usmieval sa a trsal jak besný. Vynikajúci koncert, aj keď som mal po ňom pocit, že si pôjdem rovno ľahnúť na ARO. Skutočný vrchol festivalu....
Našťastie nie posledný. Po skončení besnenia Slayeru áčko nadobro skončilo a štafetu opäť prebral tentstage, tentokrát s večerom príznačne nazvaným THE LAST SUPPER. Pre úplnosť ešte vymenujem kapely, ktoré hrali na béčku počas dňa, väčšinu som opäť nevidel, a tých pár, čo som videl, aj tak nestoja za reč: KJU, RAWSIDE, PYOGENESIS, THE GENERATORS, BACKFIRE, STARS'N'STRIPES, KILL YOUR IDOLS, COCKNEY REJECTS a YOUTH OF TODAY. O 23.30 teda v rámci Poslednej večere ako prvá vystúpila DORO. Tento čas som strávil v stane a snažil som sa aspoň ako-tak rozchodiť moju optiku. Ľudia vracajúci sa z koncertu dávali dosť jasne najavo, že som o nič neprišiel. Objektívne vzaté, hrať hneď po Slayeri nie je veľká výhra, a príliš dobre si s tým neporadili ani napr. Tool minulý rok v Prahe na Ozzfeste. Nasledoval môj prvý kontakt s kapelou MOONSPELL. Do kolien som síce nešiel, ale počúvať sa to dalo a zahraté to bolo tiež na úrovni. Príjemný doom-rock s dvoma gitarami, basou, bicími, spevom a klávesmi z CD. Pokračovalo sa v podobnom duchu, nastúpili totiž MY DYING BRIDE. Zaradiť ich ultra pomalý doom na poslednú noc do času 01:40 - 02:40 podľa mňa nebol najlepší nápad. Hrozba zaspatia bola veľmi akútna, a tak sme s Jimim radšej vychutnávali miestnu medovinu a trávili čas medzinárodnými rozhovormi. Navyše hrali celú hodinu a ešte aj niečo naviac, a tým skrátili čas pre poslednú kapelu festivalu. To ma veľmi mrzelo, pretože na OPETH som sa tešil snáď zo všetkého najviac. Opeth teda spustili niečo málo po tretej, a svojím výkonom ma odrovnali rovnako, ako keď som ich videl prvý krát. To bolo na Wacken Open Air 2001, kde btw tiež hrali ako posledná kapela celého festu, a získali si ma vtedy bez toho, aby som počul čo i len jedinú nahrávku. Teraz som však už bol v ich tvorbe mierne zorientovaný a koncert som si vychutnával o to viac. Ľudí už bolo pomenej, takže nám nerobilo problém nájsť si vhodný flek priamo pred Mikaelom Akerfeldom s výborným výhľadom na celú kapelu. Do pridelených 40 minút sa žiaľ zmestili len štyri skladby. Prvá musela byť staršieho dáta, lebo som ju nepoznal, v každom prípade výborná. Druhý bol krásny slaďáčik z "Blackwater Park". Nasledoval môj totálny favorit "Deliverence" z rovnomenného albumu. Už len kvôli tejto skladbe sa mi oplatilo trepať sa sem. Sekanicová kalkulačková pasáž v jej závere patrí k tomu najlepšiemu, čo sa mi kedy vôbec dostalo do uší. Koncert a vlastne celý fest zakončili ďalšou mne neznámou výbornou skladbou, čo ma iba utvrdilo v dojme, že doplniť si diskografiu tejto kapely vôbec nebude zbytočné. Škoda-preškoda, že nehrali ďalej. Mali k tomu všetky predpoklady, boli skvelí, ľudia ich vyvolávali a ani čas už netlačil, ale bol naozaj koniec. Z hudobného hľadiska zahrali bezchybne, veľmi príjemne ma prekvapil najmä výkon mladého basgitaristu Martina Mendeza. Jeho basa bola oveľa výraznejšia ako na albumoch a tie jednoducho vyzerajúce linky v skutočnosti vôbec nie sú také jednoduché.... Neviem si predstaviť, že by som videl Opeth za lepších podmienok, to by už museli hrať iba u mňa v obývačke. Suma sumárum, pre mňa druhý vrchol festivalu. Preto sa netreba čudovať, že sa nám s Jimim vôbec nechcelo ísť spať. Na naše prekvapenie však už bola väčšina stánkov s občerstvením zatvorená, resp. práve zatvárali. A tak sme sa už stihli iba dostať do konfliktu so zakomplexovaným sekuriťákom (už som mal teda do činenia s kdejakým hovädom, ale tento mal fakt dosť) a okolo piatej ráno, samozrejme už za svetla, sme celý festival zakončili spravodlivým spánkom.
V pondelok sme mali namierené do Prahy a kemp aj tak končil, takže sme sa pomerne rýchlo pobalili a vyrazili na cestu. Ak by som to mal zhrnúť, treba povedať, že ma dosť prekvapilo, že celý festival je šitý na mieru výhradne pre nemeckých fanúšikov, a nemyslím tým len veľký počet kapiel lokálneho charakteru. Samozrejme, domácich tam bude vždy najviac, ale myslím, že by sa na takýchto veľkých podujatiach nemalo stávať, že keď na niekoho prehovorím po anglicky, bude na mňa pozerať ako keby som ho oslovil plynulou vietnamčinou. Netreba zabudnúť ani na to, že vstupenky sa nedali objednať cez internet (dali sa len priamo kúpiť), takže miesto ešte slušných 59€ + 15€ za parkovanie v predpredaji sme zaplatili tučných 70 + 20.... Ak by som to mal porovnať so spomínaným Wackenom spred dvoch rokov, tak tam sa mi zdali veci po organizačnej stránke vo viacerých smeroch dotiahnutejšie. V porovnaní s Wackenom je pre nás však veľmi dôležitým faktorom aj vzdialenosť, keďže miesto konania WFF nie je ani v polovici cesty do Wackenu. Návštevnosť odhadujem niekde medzi 20 až 30 tisíc kusmi. Ak by sa aj budúci rok podarilo dať dokopy podobnú lákavú zmes kapiel, určite budeme o účasti na With Full Force 2004 uvažovať....

[ Dáša ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]