[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 ]

Ozzfest: Ozzy Osbourne, Tool, Slayer, Royal Playboy Cartel, Astro Metro, Antiproduct, Škwor
30.5.2002 Strahov - Praha

Ozzy v Prahe? No, keď nebudem mať čo robiť a budem mať prudký nadbytok peňazí, tak pôjdem.... Okrem Ozzyho aj Slayer?? Idem!! Slayer v pôvodnej zostave s Lombardom za bicími?!?!? Ide sa aj keby som sa mal do ďalšej výplaty chodiť pásť!!!! Takéto myšlienkové pochody sa odohrávali v mojej hlave keď som sa dozvedel o tomto koncerte. A tak som si zobral deň dovolenky, sadli sme do auta a fičali....
V záujme zachovania objektivity treba hneď na začiatok povedať, že na tento koncert som išiel predovšetkým kvôli Slayeru. Je to jedna z posledných mojich najobľúbenejších kapiel, ktorú som ešte nevidel, preto som si túto príležitosť nemohol nechať ujsť. Takže keď sme dorazili na štadión a zistili sme, že jednu alebo dve zo support kapiel sme zmeškali, nijako zvlášť ma to nevzrušilo. Ďalšie dva supporty, Astro Metro aj Royal Playboy Cartel (RPC) som pozeral tak jedným okom a jedným uchom. Zatiaľ sme pobehali areál, zistili sme že tričká a merchandising všeobecne je tu KUREVSKY drahý (950 KČ za tričko Slayer, nech je akokoľvek pekné, je predsa len trošku veľa) a absolvovali sme prvé adrenalínové zážitky s plastovými hajzlíkmi, ktoré na žiadnej podobnej akcii nesmú chýbať. Spomínané kapely Astro Metro a RPC hrali celkom dobre, snažili sa ľudí hecovať a aj sa im to darilo. V oboch prípadoch išlo o ľahučko pritvrdený rock, ktorý bol naživo celkom dobre zvládnutý s pomerne energickým pódiovým prevedením. Kapelám však muselo byť jasné, že ľudia prišli kvôli niečomu inému. Predzvesťou toho bola obrovská čisto čierna (aká iná??) sada bicích, ktorá trónila v strede pódia a ktorá napovedala, že Majster je naozaj tu. Bolo to prvé na čo mi padol zrak keď sme dorazili. Po oboch stranách tohto kolosu boli tiež nie práve malé Marshall steny, ktoré takisto dávali tušiť, že nasledovať nebude zrovna country piknik. Všetky predkapely hrali rozložené pred touto hradbou, o ktorej nebolo pochýb, kto na nej o chvíľu bude vyčíňať. A tak, ako RPC hrali, sme sa nenápadne, ale systematicky začali tlačiť dopredu.... Nakoniec sme chytili výborného fleka kúsok od pódia v strede a celý Slayer sme videli ako na dlani.... Keď RPC dohrali, vpredu sa to už vážne dosť mlelo....
Po asi 15-minútovom odstraňovaní "detskej" aparatúry sa z reprákov ozvalo intro "Darkness of Christ" z posledného albumu "God Hates Us All", vzadu za bicími sa mihla pokerovaná lebka a už mi bolo jasné koľko bije. Na pódium vybehli Tom Araya, John Hanneman, Kerry King a Dave Lombardo a rozpútali skutočné peklo.... Hneď po intre nasledovala druhá z posledného albumu, "Disciple". Potom už fičala jedna stará pecka za druhou, občas prerušená niečím novým. Angel of Death, Raining Blood, War Ensemble, South of Heaven, Hell Awaits, Mandatory Suicide (môj absolútny favorit), Dead Skin Mask, to sú len niektoré skladby, ktoré zahrali (poradie nie je vôbec presné, to sa tam vážne nedalo zapamätať). Každý riff, každé sólo, každý prechod v brilantnom prevedení ako z CD, bez jediného zaváhania. Lombardo do toho mlátil ako zmyslov zbavený, čo sa dalo pozorovať napríklad na predných blanách na kopákoch, ktoré sa triasli v neuveriteľnej rýchlosti. Hanneman s Kingom sa pretekali v sólovaní a v neustálom trasení hlavou. Jeden triasol vlasmi, druhý úctyhodnou bradou, ktorá mu siahala tak asi po prsia. Do toho všetkého o dušu hulákal Araya, ktorý svojou dunivou, na moje prekvapenie dobre počuteľnou basou zahusťoval ten strašný náhul, čo sa na nás valil. Chlapci sa na pódiu viditeľne dobre bavili, čo dokazovali aj častými mimovoľnými úsmevmi (vidieť usmievať sa Kerryho Kinga je vážne zážitok). Predovšetkým Araya si v krátkych pauzách medzi jednotlivými kusmi vyslovene užíval dobre spolupracujúce, spievajúce a predovšetkým o život trsajúce publikum. Araya je vážne sympaťák, nejednej babenke tiekli sliny a možno aj niečo iné.... Slayer na nás vychrlili svoj približne 65-minútový set, ktorý bol prerušovaný len krátkymi príhovormi Arayu a výmenami gitár. Chýbalo mu snáď jediné: Seasons in the Abyss, čo sme čakali, že bude náplňou prídavku, ale ani Seasons, ani prídavok sa kvôli nabitému programu nekonal.... Tak sme sa vytackali na voľné priestranstvo a skladali sme dokopy naše dobité telesné schránky....
Po Slayeri nasledovala rozsiahlejšia rekonštrukcia pódia, počas ktorej zmizla aj spomínaná sada bicích, aj Marshall steny. Asi 10 minút po Slayeri som ešte videl dvoch zúfalcov, ako sa naťahujú o Lombardovu paličku. Dopadla asi 30 cm odo mňa.... Ďalší bod programu bol Tool. Priznám sa, nepoznal som túto kapelu, ale podľa odporúčaní známych to malo byť celkom dobre. Tool spustili svoju asi 90 minútovú ospalú show už za mierneho šera, počas ich vystúpenia sa prakticky úplne zotmelo. Ako som zistil, Tool ponúka celkom dobré gitarové riffy, ale aj ten najlepší riff vám po siedmych minútach neustáleho opakovania začne liezť na nervy. Riffy boli doplnené dosť výraznou basovou linkou, sem-tam druhou gitarou. Väčšinou strednotempý dobre zahratý haluzový tvrdší rock bez výraznejších zmien ma moc neoslovil, dosť ma uspal, ale aspoň som si po Slayeri trochu oddýchol. Zaujali ma len dva svetlé momenty: Prvým z nich bol v jednej skladbe hosťujúci Dave Lombardo, ktorý svojim umením na pridaných "bubínkoch" pomohol oživiť inak dosť nezáživnú a dlhú skladbu. Druhý, doslovne svetlý moment bola neuveriteľne haluzná a neuveriteľne dobrá videoprojekcia, ktorá bola premietaná na dve obrovské a jedno menšie plátno vzadu na pódiu. Naozaj bolo na čo pozerať, prítomní zhulení ľudia (a bolo ich tam dosť, furt sa z niektorej strany šírila typická vôňa) museli mať dosť. Video presne sedelo s hudbou a zocvičiť to asi nebola sranda. To sa už Tool chýlil ku koncu a my sme sa opäť začali tlačiť dopredu, lebo Ozzy sa blížil. Nechytili sme také dobre fleky ako na Slayeri, ale aj tak sme videli a počuli všetko čo bolo treba. Ak by som to mal zhrnúť, Tool sa páčil asi predovšetkým svojim skalným, pre nich to musel byť výborný koncert. Z dramaturgického hľadiska nepovažujem zaradenie Toolu medzi Slayer a Ozzyho za najlepší ťah.
Čo povedať k starému harcovníkovi Ozzymu?? Na začiatok asi to, že sme mali obavy či vôbec vystúpi, lebo pár dní pred koncertom v Prahe zo zdravotných dôvodov nehral v Dubline. Keď ale začali chystať aparáty, vyzeralo to nádejne. Ozzy sa na pódium vytackal v čiernom "pyžamku" propagujúcom jeho najnovší album. So svojou kapelou na nás vypustil zmesku svojich najväčších hitov zo sólovej kariéry, v ktorej nemám moc veľký prehľad, a preto som väčšinu pesničiek nepoznal. Ale hitovky ako "Mama I'm Comming Home" alebo "No More Tears" som si z chuti zaspieval aj ja. Okrem toho dal aj nejaké staré sabbatovky, pri ktorých som sa naozaj vybláznil. Pravdupovediac, tam, kde hrá Ozzy, "Ironman" ani "Paranoid" asi nikdy nebudú chýbať.... Zo začiatku robil Ozzy dosť veľkú show. Trsal, skákal, pobehoval.... Pochopil som aj, prečo pred jeho koncertom vymenili odposluchy. Podľa mňa ich museli vymeniť za vodotesné, lebo začiatok koncertu Ozzy sprevádzal častými výdatnými sprchami z dvoch hadíc, ktoré mal pripravené. Ľudia v prvých radoch to museli dosť schytať. Čo nesmie chýbať na žiadnom Ozzyho koncerte, to je jeho holý zadok, a ani teraz sme na to nemuseli dlho čakať. S pribúdajúcimi skladbami však na Ozzym bola jednoznačne vidieť únava, svoj pohyb postupne obmedzoval na minimum. Čo však neobmedzoval vôbec, to bol jeho nezameniteľný jačavý vokál a klobúk dole, že mu vydržal celý koncert a vlastne celý život. Čo sa týka kapely, tá šlapala spoľahlivo, najmä gitarista Zakk Wylde dostal dosť veľa priestoru. Koncert približne o pol noci zakončil už spomínaný "Paranoid", zahratý dosť rozpačito. Ani tu sa žiaden prídavok nekonal, Ozzyho asi rovno odviezli na jednotku intenzívnej starostlivosti. Po koncerte som povedal, že by som sa vôbec nečudoval, keby toto bolo jeho posledné turné. Ako som sa neskôr dozvedel, všetky ďalšie koncerty okrem nasledujúceho v Krakowe boli zrušené.... Takže sme to vymákli.... K Ozzymu ešte jedna poznámka: Hrali STRAŠNE nahlas. Po koncerte som na jedno ucho vôbec nepočul a na druhé iba veľmi málo. To sa mi ešte nikdy nestalo, a to som absolvoval napríklad aj taký Wacken. Takže na druhý deň ráno, keď som po nočnej ceste išiel do ružova vyspinkaný do roboty, som si ani nezobral discman.... Celkovo to bola vydarená akcia, na ktorej ma Tool moc nezaujal, Ozzy ukázal prečo je klasik a Slayer predčili všetky moje očakávania.

[ Dáša ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 ]