[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

King Crimson
17.6.2003, Kongresové centrum - Praha (CZ)

Nebudem vás na úvod zaťažovať žiadnymi všeobecnými informáciami o zoskupení zvanom King Crimson. Pre toho, kto vie, o čo ide, by som zrejme nenapísal nič nové, a pre toho, komu toto meno nič nehovorí, by to bol aj tak zbytočné. Faktom je, že okamžite po vypočutí nového albumu "The Power To Believe" som si za pomerne vysokú cenu (1200 Kč) objednal a zakúpil lístok na ich pražský koncert, ktorý sa v rámci rovnomenného turné konal dňa 17. júna 2003. Získal som tak miesto v druhom rade na kraji v najlepšom (a teda aj najdrahšom) sektore, čo mi, ako som zistil neskôr, ponúklo výnimočný výhľad na Roberta Frippa zdržujúceho sa počas koncertu len niekoľko metrov predo mnou, ako aj na celú kapelu. A samozrejme, získal som aj výnimočný hudobný zážitok, z ktorého som sa doteraz celkom neoklepal.
Cesta do Prahy ubehla až nečakane hladko a veľmi dobre sme úplnou náhodou vyriešili aj bezplatné parkovanie, čo vždy poteší. Po obhliadke kongresového centra a rozhovore s chlapíkmi z ochranky sme sa dozvedeli, že do sály začnú púšťať najskôr o pol ôsmej, a začiatok koncertu sa odsúva cca. na pol deviatu. Voľný čas sme preto využili na prechádzku a návštevu reštauračného zariadenia, aby sme sa o pol ôsmej opäť vrátili na miesto činu. Pomaličky sa ľudia začali tlačiť cez kontrolu do ďalšieho predsália, kde sa dalo pokochať merchandisingom, avšak naozaj len pokochať, lebo ceny boli hrozné. Postupne začali púšťať aj do samotnej sály, kde sa ľudia predtým, ako si sadli na vyhradené miesta, hneď zhŕkli pred pódium, obdivujúc techniku a nástroje ňom rozložené, ktoré sa len tak nevidia.
Minútku po pol deviatej na pódium nenápadne vyšiel Robert Fripp, bez slova si sadol na svoju "barovú" stoličku a doladil si gitaru. Bez toho, aby publiku venoval čo i len jediný pohľad, začal na svojom čiernom Gibsone Les Paul pomocou množstva na zemi ležiacich pedálov a krabičiek a pomocou obrovskej svetielkujúcej skrine vyludzovať akési intro, v ktorom sa okrem hustých klávesových plôch kde-tu dala rozoznať aj ústredná melódia z najnovšieho albumu. Z času na čas potočil niektorým zo stoviek gombíkov a tlačidiel, ktorými bol obklopený, aby vylúdil žiadaný zvuk. Približne po štvrťhodinke gitaru opäť bez slova odložil, nechal doznievať posledný tón a krajom pódia sa vytratil do šatne. Celá táto session prebiehala bez väčšieho ohlasu divákov, pod čo sa podpísali hlavne dve skutočnosti: v sále stále svietilo svetlo a niektorí ľudia stále prichádzali. Hlavne príchod oneskorencov bol veľmi otravný a žiaľ prebiehal ešte aj počas samotného vystúpenia. Myslím, že keď išlo o takýto vážny koncert so všetkými tými zákazmi a obmedzeniami, organizátori nemali meškajúcich vôbec vpustiť. Samotný koncert navyše začal s takmer hodinovým posunom, čo počínanie týchto "fanúšikov" robí ešte viac nepochopiteľným.
Chvíľku potom, ako Robert Fripp zmizol v šatni, zhaslo svetlo a publikum sa začalo dostávať do varu. King Crimson sa za nadšených ovácií na pódiu zjavil niečo pred deviatou. Pomocou akéhosi modulátoru Adrian Belew spustil nádherné vokálne intro "The Power to Believe I (A Capella)", otvárajúce aj najnovší album. Nasledovala albumová dvojka, skvelá "Level Five", ktorá je podľa mňa najlepším kusom z novinky. V tej to už páni rozbalili naplno a nenechali nikoho na pochybách, že dnes večer sa tu budú diať veľké veci. A aj sa diali. Osobne som sa do extázy dostal už v prstovacej pasáži okolo času 3:30 spomínanej skladby "Level Five", keď som videl, čo stvára Trey Gunn. Ale o tom neskôr. Extatické rozpoloženie môjho vedomia trvalo ešte veľmi dlho po skončení koncertu. K tomu prispieval aj zvuk, ktorý bol na mojom mieste vysoko zrozumiteľný a ľahko sledovateľný, aj keď možno trochu príliš nahlas. Nebudem ďalej komentovať playlist, myslím, že Golo ho zachytil presne a jeho orientácia v tvorbe KC je určite lepšia ako moja. Obmedzím sa len na konštatovanie, že až na prídavky sa hralo z posledných troch albumov, teda Thrak, ConstruKction of Light a The Power to Believe, a až v prídavkoch došlo aj na staršiu tvorbu. Playlist bol namixovaný vynikajúco, obsahoval rockové nárezy, pomalšie lyrickejšie skladby ako aj experimentálne znejúce kusy, teda všetky tri hlavné roviny, ktoré v tvorbe KC možno pozorovať. Pozrime sa teraz radšej bližšie na zúbky jednotlivým členom tohto jedinečného hudobného telesa.
Spev a gitaru má už nejaký ten rok v KC na starosti Adrian Belew, ktorý sa na moje prekvapenie predstavil ako skvelý frontman. Pod pojmom frontman si však v žiadnom prípade nepredstavujte váľanie sa po zemi alebo hecovanie publika. Napriek tomu, že v príhovoroch medzi pesničkami sa obmedzil len na pár slov, bola jeho komunikácia s ľuďmi skvelá a myslím, že svojou obrovskou vyžarujúcou charizmou si všetkých získal. Osobne som mal to šťastie, že mi venoval pár svojich pohľadov a úsmevov, a určite sa musel dobre baviť na tom, ako koncert sledujem s otvorenou tlamou. Rýchlo zabudnite na predstavu, že ako spevák hral na gitare iba nejaké doprovodné kilá. Jeho party boli absolútne rovnocenné s partami ostatných účinkujúcich a miestami to mal aj oveľa ťažšie. Napríklad v takej "Happy With What You Have To Be Happy With", singlovke z posledného albumu, kde do nepravidelného refrénu s nepravidelným textom hádzal akordy v tom najnepravidelnejšom rytme (už názov veľa napovedá). Ani v gitarových slučkových ťahaniciach s Robertom Frippom rozhodne neťahal za kratší koniec. Oproti albumom ma prekvapil niekoľkými rôznymi zafarbeniami svojho hlasu. Svoj absolútny prehľad demonštroval v jednom z prídavkov, "Three of a Perfect Pair", ktorý dokonale odspieval a odohral na akustike úplne sám, pričom nešlo o žiadnu folkovú trojakordovú odrhovačku, ale riadne chorý pavúkoidný riff na šesť osmín s prehmatmi jak prasa. Hranie mu viditeľne spôsobovalo radosť a svojím pódiovým prejavom bol Robertovi Frippovi ostrým protikladom. Tento usmievavý, prešedivený, napoly plešatý päťdesiatnik v bielom tričku a svetlých tesilákoch miestami pôsobil ako bláznivý profesor zavretý so svojimi hračkami do svojho laboratória, v ktorom strávil väčšinu svojho života a v ktorom sa cíti najlepšie. Okrem akustiky použitej v spomínanom sólo prídavku koncert odohral na dvoch ošúchaných Stratocasteroch prešpikovaných elektronikou, ktoré zapájal káblom s koncovkou podobnou tej, ktorou pripájate do počítača napr. tlačiareň.
Po odchode Tonyho Levina sa basovými tónmi v KC zaoberá dvojmetrový, na pódiu pomerne nenápadný chlapík menom Trey Gunn. Neobsluhuje však basgitaru, ako by sa človek mohol domnievať, ale na objednávku vyrobený nástroj zvaný Warr guitar. Ide vlastne o nástroj, ktorý tradičnú basgitaru pripomína len vzdialene, a hrá sa na neho takmer výlučne tappingami. Oproti basgitare má dlhší krk, a čo je najpodstatnejšie, viac strún. V Prahe sa Trey Gunn prezentoval troma takýmito nástrojmi, jedným 10-strunovým, jedným 14-strunovým (?) a jedným 9-strunovým s pražcami iba na vrchných 5 strunách, zvyšok hmatníka bol bezpražcový (!). Nepýtajte sa ma na ladenie týchto nástrojov, viem len, že najhrubšie struny boli v strede hmatníka a smerom ku krajom hmatníka boli struny tenšie a tenšie. Že Trey Gunn tieto nástroje nemá len na parádu, ale že to s nimi naozaj vie, ukázal hneď na začiatku v už spomínanej "Level Five". Do zúfalstva ma privádzala predovšetkým ľahkosť, s akou hral aj tie najzložitejšie party. A aby toho nebol málo, úplne ma dorazil hrou na dvoch Warr guitar naraz, keď jednu mal klasicky zavesenú na ramene a druhú položenú pred sebou v horizontálnej polohe na stojane na klávesy. To si už teda nemôže dovoliť hocikto.... Aj on mal zvuk prehnaný cez množstvo krabičiek a pedálov umiestnených na zemi, ale nebojte sa, žiadne zverské skreslenia sa nekonali. Na koncerte stál vľavo (z pohľadu divákov) od Adriana Belewa. Podobne ako on, koncert odohral vo svetlom, oblečené mal snehobiele nohavice a košeľu.
Ak si chcete aspoň predstaviť hru Pata Mastellota na bicie nástroje, v prvom rade by ste mali zabudnúť, že ste niekedy počuli niečo o štvorštvrťovom rytme. Tento človek dáva prízvuky na tie najnečakanejšie doby a z času na čas vystrihne taký break, že sa vám z toho zatočí hlava. Svoje kráľovstvo so slušnou zbierkou plechov a viacerými elektronickými zariadeniami mal rozložené za Adrianom Belewom. Oproti albumom bicie na niektorých miestach zľahka obmenil, pozor, v žiadnom prípade však nie zjednodušil! Počas hrania svojich rytmicky zväčša nepravidelných partov ešte stíhal obsluhovať a meniť zvuky na spomínaných elektronických mašinkách, ktoré však v žiadnom okamihu koncertu neprebrali nadvládu a vždy pôsobili len ako príjemné spestrenie a doplnenie celkového hudobného dojmu. V jednom okamihu sa v jeho rukách dal spozorovať dokonca aj slák, žiaľ nebolo vidno, čo presne s ním robil. Pôsobil tiež veľmi sympatickým dojmom a patril do tej polovičky kapely, ktorá bola oblečená v čiernom. Na moju radosť častejšie zapájal dvojkopy, ktoré na štúdiových nahrávkach až toľko priestoru nemajú (resp. nevynikajú). Svojou maximálne precíznou hrou posúval psycho-rytmické kalkulačkové pasáže do neopísateľných dimenzií, v ktorých sa jednotlivé linky stretali naoko úplne náhodne, v skutočnosti však na tisícinu milisekundy presne.
Vedúci súboru a jediný pôvodný člen King Crimson Robert Fripp odohral koncert zo svojho "doupě" v pravej časti pódia (z pohľadu divákov), v ktorom polosedel-polostál opretý o vysokú otáčavú stoličku. Na rozdiel od zvyšku kapely bol nasvietený len tmavými modrými svetlami, v ktorých bol ledva vidieť, a keďže väčšinou stál bokom, prípadne úplne chrbtom k publiku, vyvolávalo to dojem, že by tam snáď najradšej vôbec nebol, alebo by radšej hral niekde v súkromí šatne. Do ľudí púšťal jednoznačne najchorobnejšie linky z celej kapely, a možno aj z celého hudobného priemyslu. Veru neviem-neviem, čo by na to povedal Sigmund Freud.... Človek si až naživo mohol plne uvedomiť dokonalosť dvoch navzájom sa prepletajúcich úchylných gitarových liniek podporovaných šialenou rytmikou. Štúdiové nahrávky tak získali úplne nový, neopakovateľný rozmer. Neviem si ani len predstaviť, ako môžu takéto skladby vznikať, výsledok je však omračujúci. Tento šedivý starší pán s vážnymi okuliarmi miestami pôsobil ako prerastené decko, ktoré sa nechce vzdať svojich hračiek. Že svoje krabičky, pedále, gombíky a displeje plne ovláda, dokazoval celý koncert, nádherný podmaz vytvoril pomocou nich napr. v jednom z prídavkov pod sólo Treya Gunna na bezpražcovej časti hmatníka 9-strunovej Warr guitar. Na konci koncertu pri lúčení Robert Fripp presvedčil, že ovláda aj mimické svaly a svojim spoluhráčom a dokonca aj publiku poslal pár úsmevov. Nesmelé uklonenie a bezmála 100-minútový let progresívnym vesmírom je na konci.
Čo dodať na záver? V prvom rade a bez váhania: toto bol najlepší koncert aký som kedy videl (a teda že som ich už pár videl). Kto nezažil, nepochopí. Kto nevidel, neuverí. Kto videl, stále neverí a chce vidieť ešte raz. V blízkej dobe by mali hrať ešte v Budapešti. Ak niekto chcel ísť na pražský koncert a zaváhal, nech sa tentorkát do toho určite oprie (ja o tom vážne uvažujem....). Uzavriem to takto: môj život sa teraz delí na predtým, ako som videl naživo King Crimson, a potom.
P.S.: Prikladám niekoľko skutočne zlých fotografií, ktoré som narýchlo spravil počas lúčenia a po koncerte. Predmetný fotoaparát je vhodný akurát tak na podloženie kývajúcej sa skrine, jednu nespornú výhodu však predsa len má: je pomerne malý a tak mi nerobilo problém dostať sa s ním až do sály. King Crimson sú totiž známi tým, že ak vidia, že ich počas hrania fotografujú, ukončia koncert, takže som to nechcel riskovať.... Veľmi dobré live fotky sa dajú nájsť napr. na roadcam.krimson-news.com, mnoho ďalších informácií na oficiálnej stránke www.king-crimson.com, pričom obidve obsahujú mrte ďalších linkov.... Btw nový digitál mám v pláne už dlhšiu dobu, takže ešte peniaze a môžete sa tešiť snáď aj na kvalitnejšie fotky....

[ Dáša ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]