[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

King Crimson
17.6.2003, Kongresové centrum - Praha (CZ)

Posledných pár rokov, odkedy som sa bližšie zoznámil s tvorbou skupiny KING CRIMSON, patria k mojim najväčším favoritom, čo sa rockovej hudby týka. Je to podľa mňa jedna z mála skupín (možno aj jediná), ktorá aj napriek tomu, že hrá už pomaly 40 rokov ani trochu nestagnuje. S každým albumom báda v iných oblastiach hudobného spektra a pritom si zachováva svoju jednoznačne rozpoznateľnú tvár. Nový album The Power To Believe je toho jednoznačným dôkazom. Keď som sa dozvedel, že ho budú naživo predstavovať aj v Prahe, rozhodol som sa, že to musím vidieť, nech to stojí čokoľvek. Napriek tomu, že som lístky kupoval už dva mesiace pred samotným koncertom, najlepšie miesta už boli vypredané. Ako sa blížil termín koncertu napätie vo mne stúpalo a posledný deň som už v práci v podstate nemyslel na nič iné len na večerné vystúpenie. Na miesto konania sme dorazili okolo štvrť na osem, no čoskoro sme sa dozvedeli, že začiatok koncertu sa posúva až na pol deviatu. Čas sme strávili s pivkom v ruke v neďalekom podniku na stanici metra Vyšehrad. Do sály sme sa dostali po zhruba desať minútovom tlačení sa v rade, ktoré vyvrcholilo osobnou prehliadkou, asi okolo 20:20. To už bola sála slušne zaplnená a niekoľko ľudí postávalo pri pódiu a okukávalo aparát. A veru, bolo sa na čo pozerať. Takú koncentráciu rôznych poprepájaných škatuliek s morom potenciometrov a pedálov som v živote nevidel.
Presne o pol deviatej vyšiel na pódium líder a jediný pôvodný člen kapely Robert Fripp, sadol si na svoju tradičnú stoličku, zobral gitaru a spustil jednu zo svojich ambientných skladieb, ktoré vychádzjú pod titulom Soundscapes. Vyzerá to asi tak, že raz za čas brnkne do gitary a pomedzi to ukazuje, že všetky tie tlačítka, pedále a potenciometre ani náhodou nemá len na okrasu, alebo nebodaj z frajeriny. Je to naozaj zvláštny pohľad na seriózneho, starého, šedivého pána s doktorským pohľadom ako v tmavomodrom opare sústredene vyludzuje pokojné, harmonické, často až meditačné plochy. Škoda len, že v sále stále svietili veľké svetlá, stále prichádzli ďalší ľudia a tí, čo už boli na svojich miestach sa väčšinou rozprávali. Asi po pätnástich minútach Fripp odchádza a v nekonečnom fade-oute necháva doznievať posledný akord. Do neho ešte pani hlásateľka zahlási, že na koncerte je zakázané fotiť a nahrávať (ktovie prečo Fripp fotenie tak neznáša) a koncert sa môže pomaly začať.
Päť minút pred deviatou zhasínajú svetlá a kapela za sprievodu obrovského potlesku vychádza na pódium. Adrian Belew skresleným vokálom spustí úvodnú skladbu nového albumu (viacmenej intro) The Power To Believe I: A Cappella, ktorú vzápätí nasleduje rytmické, rockové peklo nadupané samplami v podobe skladby Level Five, v závere oproti albumu mierne spomalené a pritvrdené. Nasledoval, vlastne ako po každej skladbe, búrlivý potlesk, Adrian sa predstavil ako Brian Eno a spustil úvodnú skladbu z minulého albumu ProzaKc Blues v poriadne zvukovo prekopanej verzii s čistým vokálom. To čo prišlo potom však považujem za jeden z vrcholov koncertu. Titulná skladba minulého albumu The ConstruKction of Light s Treyom Gunnom excelujúcim na jednej zo svojich touch guitar. Dve gitary sa v krkolomnom riffe rytmicky prelpletajú do prekrásneho, abstraktného spletenca, ku koncu doplneného výborným Belewovým spevom (text refrénu tejto skladby je mierne povedané ťažko zapamätateľný takže ho Belew spieval z papiera, ktorý pred skladbou doniesol technik na notovom stojane).
Mierne industriálnou skladbou Facts of Life, vďaka dosť prehulenému zvuku v pomerne noisovom podaní, sme sa zase vrátili k novému albumu. Pokračovalo sa ďalšou novou hitovkou Elektrik oproti albumu v dosť zmenenej verzii (hlavne, čo sa samplov týka), v ktorej svoju neuveriteľne bohatú sústavu bicích, prekusií a elektroniky predviedol Pat Mastelotto. Tvrdú rockovú vec potom vystriedala značne ambientná Power To Believe II, krásne dokreslená veľmi efektnými svetlami. Na elektronických padíkoch sa tu skvele dopĺňali Belew s Mastelottom za výraznej podpory Gunnovej bezpražcovej časti nástroja a Frippových "gitarových" plôch.
Veľmi ma potešili aj ďalšie dve staršie skladby z albumu THRAK. Dinosaur podľa mňa patrí ktomu najlepšiemu, čo KING CRIMSON kedy skomponovali. Hlavne tá prostredná "klávesová" pasáž vo mne vždy vyvoláva eufóriu. Z THRAKu sa pokračovalo aj ďalej nádhernou, melancholickou One Time s Frippovým soundscapom uprostred.
A znovu skok k novému albumu. Asi najtvrdšia skladba Happy With What You Have To Be Happy With znovu po stránke samplov podstatne pomenená a s iným začiatkom. Trochu mi v nej však chýbal druhý vokál. Nasledovala ďalšia prehliadka moderných, hudobných technológií v skladbe Dangerous Curves, v ktorej Mastelotto okrem iného sláčikom hral na nejaký plech. Tak ako na albume, gradovala táto skladba až do úplného noisu prudko zakončeného disharmonickým akordom a plynule prešla do rytmicko-sólovacieho masakru v podobe Larks' Tongues in Aspic-Part IV. Tú si užilo kompletne celé kvarteto. Trey Gunn hral na obidvoch svojich nástrojoch súčasne (jeden mal zavesený na sebe a druhý položený naležato na stojane), Fripp odpálil v druhej časti také sólo, že sa mu takmer rozmazávali prsty a v tretej časti si zase zasóloval Belew. Síce nie takou rýchlosťou ako Fripp ale zato s obrovským nasadením vyludzoval zo svojej gitary rôznymi ohýnačkami a väzbami zvuky skutočne drásajúce. Po tomto chaose pôsobila záverečná Coda: I Have a Dream ako balzam na dušu. Škoda len, že ju Belew neodspieval (toto ma fakt mrzelo).
Po tomto bloku kapela odchádza a nasledujú niekoľkominútové ovácie. Našťastie ešte nie je koniec. Na pódium sa vracajú Fripp, Mastelotto a Gunn a za sprievodu rôznych samplovaných zvukov a perkusií rozbiehajú skladbu The Deception Of The Thrush od svojho ProjeKctu Three, v ktorej zvláštne sólo zahrá Gunn na touch gitare položenej naležato na stojane. Potom kapela znovu odchádza a tentokrát standing ovations naozaj nemajú konca. Na pódium vychádza sám Belew a s ľahkosťou, sám na akustickej gitare odohrá a odspieva Three Of A Perfect Pair z rovnomenného albumu z roku 1984. Je fakt obdivuhodné ako tento človek dokáže naraz hrať pomerne komplikovaný riff a popri tom si ešte spievať a to všetko v nejakom nepárnom rytme. Pódium sa znovu vyprázdnilo a situácia sa opakuje. Kapela sa znovu vracia aby načrela ešte hlbšie do svojej histórie. Keď Trey vytouchoval Elephant Talk, polovici ľudí proste padla sánka až na zem (to boli tí, čo to nepoznajú) a druhá polovica s nepríčetným úsmevom chrochtala blahom. Ja som to už síce videl na DVD v podaní Tonyho Levina ale naživo je to predsa len niečo iné. O záver koncertu sa KC postarali kultovou skladbou Red z rovnomenného albumu z roku 1974. Po prvých tónoch publikum doslova burácalo. Skutočne excelentný záver. Napriek dlhým ováciám sa hudobníci už len spolu poklonili a odpochodovali do zákulisia. Keď sa o 22:40 zapálili svetlá, už bolo jasné, že koncert naozaj končí.
S čistým svedomím môžem prehlásiť, že to bol jeden z najlepších koncertov aký som kedy videl a ešte len uvidím. Trey Gunn s prispatým výrazom tváre, stále sa usmievajúci Adrian Belew, gumenoruký Pat Mastelotto a večne v kúte, v modrom opare utiahnutý Robert Fripp sú umelci hodní obdivu. Toto vystúpenie len dokazuje, že napriek mnohým odohratým rokom ešte ani zďaleka nepatria do hudobného dôchodku, pretože invencie a entuziazmu majú toľko, že im mnohé mladé kapely môžu akurát závidieť. Naozaj si nepamätám koncert, ktorému som venoval absolútne 100% pozornosť. Aj vďaka tomu tie dve hodiny uplynuli neuveriteľnou rýchlosťou. Zdalo sa mi, že by kľudne mohli hrať ešte aspoň hodinku, alebo radšej dve.

[ Golo ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]