[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

The Amenta (Au), Hour Of Penance (Ita), Belphegor (At), Deicide (Usa)
15.7.2011, Collosseum - Košice (SK)

Dlho sa mi nestalo, aby som sa na nejaký koncert tešil tak, ako v časoch, keď som s vecami ako death metal a podobne ešte len začínal, a že to teda bolo dosť dávno. Koncertov som odvtedy pochodil dosť, kade – tade a nie vždy len ako poslucháč. Lenže konečne sa k nám podarilo dotiahnuť legendu z tých najlegendovatejších, a ešte k tomu takú, pri ktorej nikdy neviete, ako to celé dopadne. Mám na mysli samozrejme floridskú Bohovraždu, vedenú svojskou persónou Glena Bentona. Priviezla so sebou tri ďalšie bandy v kvalitatívnom rozmedzí „slušné“ až „vynikajúce“, a tak na túto zbierku nakoniec boli zvedavé odhadom tri stovky ľudí prinajmenšom z celého Slovenska. Po stránke návštevnosti veľmi dobrý výsledok, nejdem nikoho chváliť, lebo do klubu by sa vošlo aj dvojnásobné množstvo a rozhodne by to na takúto zostavu nebol prehnaný počet. Ale zdá sa, že tu a tam, rozhodne nie často, má význam takýto koncert urobiť, pri vhodnej konštelácii hviezd, za priaznivých poveternostných podmienok a podobne sa môže stať, že ľudia nakoniec prídu.

Oficiálny začiatok koncertu sa tentokrát podarilo dodržať tak, že The Amenta z austrálskeho Sydney začali rachotiť už o 17.59. Pred koncertom som si vypočul ich dve posledné nahrávky, ktoré ma neohúrili, ale povedal som si, že pivo sa pri tom bude dať piť. Futuristicky kovovo pomaľované kvinteto odohralo polhodinový set industriálne ladeného death/black metalu úspešne sa pokúšajúceho o dramatickú, stiesňujúcu atmosféru, trochu ako temný metal pre androidov. Pódiová prezentácia Austrálčanov bola živá, nestatická, zaujímavé boli tiež vokálne kreácie frontmana, hlavne blackmetalový ryk na pomedzí utrpenia a zomierania, ako vystrihnutý od nejakých suicidal BM zúfalcov. Pobavili pripoviedky typu „let me hate you!“, na ktoré si každý, kto tieto pózy nežerie, povie „vráť sa na zem, si tu preto aby si nás zabavil“. Na začiatok dobré, so zvukom som tiež problém nemal.

Rímski Hour Of Penance boli popri Deicide skupinou, na ktorú som sa v ten večer tešil najviac. Majú štyri albumy, debut je ešte taká dosť tuctovka, ale potom je to jeden namakaný kus technického a pomerne brutálneho death metalu za druhým. Naživo zneli pochopiteľne hlavne veci z aktuálneho CD „Paradogma“ a predošlého „The Vile Conception“, ale kvarteto v od minulého roka spolovice vynovenej zostave siahlo aj do histórie, k albumu „Pageantry Of The Martyrs“. Show bola v porovnaní s Austrálčanmi o dosť statickejšia, Hour Of Penance však nemali sólového vokalistu, hlavný vokál má na starosti gitarista Paolo. Tú gitaru nemá na ozdobu, aby po nej párkrát za skladbu hrabol štýlom istého ešte stále slávneho Brazílčana, v HOP je toho na hranie fakt dosť. Vokálne mu často asistovali ostatní strunobijci a znelo to vynikajúco, šťavnatej technickej, ale krutej deathmetalovej náloži to dodalo ešte väčšie grády. Čo vynikajúco neznelo, bol nanešťastie zvuk. Celý čas bol akýsi príliš zahuhlaný, nečitateľný, v tom zvukovom víre vynikli možno tak bicie, vokály a občas gitarové sólo. Škoda. Napriek tomu by som od Talianov takú štvrťhodinu navyše bral. Stihlo by sa to bez problémov.

Rakúskych satanášov Belphegor som už pred nejakými rokmi prestal sledovať, videl som ich asi na dvoch slušne odohratých koncertoch, proste kapela, ktorá má dobrú hudbu a image, aký je vecou vkusu. Skrátka slušná vec, ktorá vám ale žily netrhá. Možno aj kvôli vydávaniu albumov v ročných až dvojročných intervaloch, pri takomto časovom tlaku prevratné veci nevznikajú. Solídny death/black metal, kde je plusom to, že to druhé to prvé nekazí, skôr vylepšuje, čo vždy zvykom nebýva. Tak či onak naživo veľmi kvalitné prekvapenie – zúrivé nasadenie, komunikácia s publikom na úrovni a odozva tiež podľa toho, farbičiek len trochu, prinajmenšom v porovnaní s Talianmi dobrý zvuk a výber najväčších hitov – „Goatreich - The Fleshcult“ a hlavne „Lucifer (fucking!) Incestus“ plus vzorky z novinky „Blood Magick Necromance“. Rozhodne si zaslúžili viac než polhodinu, podľa mnohých reakcií práve toto bola hviezda večera.

Playlist Deicide som videl už predtým a dalo sa tam tešiť na každú jednu položku. Bez veľkých úvodov zahrmela „Homage For Satan“ a na pódiu už boli Steve Asheim, Jack Owen, otec Benton... a to bolo všetko. Kurva toto nie, čo je to za zrada, kde je druhá gitara?! V Amerike, Ralph Santolla sa s ostatnými dva dni predtým pohádal, vraj kvôli prachom, alebo možno kvôli pitiu, a odišiel z turné. Tomu sa už povie pomery v kapele... Ok, vzhľadom na to, že sú to Deicide, mohli sme byť radi, že sa na to celkom nevyflákli. Zahrali to dobre, o tom pokoj, ale u nich to s jednou gitarou je tak na 60 % - osekané sóla a tak ďalej, Jack Owen musel hrať za dvoch a s tým sa bolo treba vyrovnať. Aspoň že zvuk bol na úrovni. Sypala sa hymna za hymnou – „Dead By Dawn“, „Once Upon The Cross“, „When Satan Rules His World“, „Serpents Of The Light“, výlet do minulosti, zase som bol ešte oveľa mladší ako teraz, život bol v podstate sranda a death metal vládol. Nechýbali samozrejme vzorky z posledných troch albumov, na ktorých Deicide chytili druhý dych, skrátka malo byť dobre. Bolo. Na spomenutých 60 %, za čo nemôže ani organizátor, ani klub, ani fans. Glen v triku Iron Maiden a v rifliach, v ktorých chodí na záhradu, podával výkon aký sa od neho čakal, ale inak mal vyslovene na klobáse. Je známa vec, že Deicide hrajú koncert v podstate bez páuz medzi skladbami, že frontman kašle na nejakú komunikáciu s publikom – a to za ním niektorí ľudia cestovali aj 500 kilometrov -, že skrátka ich prístup je „ber alebo nechaj tak“, ale fakt to vyzeralo, že prinajmenšom Bentona koncert ani nezaujíma, že len „prišiel do roboty“, sfučať set, zhrabnúť prachy a hurá na ďalšiu akciu, tiež len preto, lebo z niečoho žiť treba. Beriem, že časom sa z tohto môže stať rutina a že večné hranie koncertov nakoniec už nebaví. Ale v takom prípade sa na to radšej treba vykašlať. Veľa ľudí bolo sklamaných z toho, že ich obľúbená, možno uctievaná skupina sa tvárila, ako keby hrala pre sadrových trpaslíkov. A to mali kvôli nej kapely, ktoré to evidentne bavilo, skrátené sety. Nebolo treba nič skracovať. Deicide to narýpali takým tempom, že o 21.22 bol koniec, čo je čosi, čo v Collosseu nepamätám. Čo už, videli a počuli sme (v skrátenom formáte) Deicide, za čo EPL aj Collosseu patrí veľká vďaka. Osobne som videl a cítil aj to, že profesionálny, ale chladný a až arogantný výkon proste nestačí. Od Deicide som čakal viac, „predkapely“ kvalita, až na ten zvuk u Hour Of Penance, a body idú aj za to, že už druhý raz po sebe to v Colle vyzeralo tak, ako to na metalovom koncerte vyzerať má.

[ Martin ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]