[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

Perversity, Infer, Anaal Nathrakh
26.5.2011, V-klub - Prešov (SK)

Prešov je za rohom, pokiaľ tam má hrať súčasná nadžánrová jednotka britského extrémneho metalu a dopravu vám ponúkne bývalý spoluhráč. Pred šiestou sme bez akéhokoľvek stresu prišli na miesto činu a odhadovali, čo to asi dnes bude za veselie. Bolo tam totiž plus-mínus doslova päť a pol chlapa vrátane jedného s „warpaintom“ – taký dosiahnete bez väčšej námahy aj vtedy, ak sa v kvalitný večer „uložíte“ do popolníka – a 4/5 Anaal Nathrakh boli uprostred zvukovky. Na to, že to mal byť posledný koncert v kvalitnom klube, ktorému majiteľ objektu nepredĺžil nájom, a navyše koncert takéhoto kalibru, to vyzeralo vážne neradostne. Ale vraj v Prešove ľudia chodia až na poslednú chvíľu, tak sme sa poflakovali po podniku a zbierali odvahu na kúpenie si prvého... šariša.

Hrať po 16 rokoch na domácej pôde ako prví a pred asi dvadsiatimi ľuďmi, to nepoteší, ale niekedy sa inak nedá a Perversity sa k veci postavili profesionálne. U Lavadome Productions im čoskoro vychádza štvrtý dlhohrajúci album „Ablaze“, ktorému bol venovaný takmer celý koncertný set. Neviem ako budú novinky znieť z CD, ale naživo som mal pocit, že kapela do svojho pekelníckeho death metalu model Incantation/Immolation/Morbid Angel zaradila aj nejaké tie nové prvky, trochu toho slammingu a viac ťaživých, valivých pomalých pasáží. Jedna z noviniek bola vyslovene postavená na týchto mŕtvolných partoch, čo v spojení s dosť variabilným, prevažne hlbokým brutálnym revom vytváralo skutočne zdrvujúci efekt. Spolupráca hlavného vokálu a toho sprievodného, o ktorý sa stará gitarista Ďoďo, dodáva hudbe Perversity na razantnosti a energii, a snáď aj preto v druhej polovici ich kvalitne zahratého programu našlo do sály cestu viac ľudí. Pokiaľ ide o staršie veci, zaznela jedna, myslím že z „Beyond The Reach Of Heaven“.

Košickí Infer sú posledných niekoľko rokov pomerne vychytenou bandou tak u nás, ako aj za hranicami, zatiaľ prevažne českými. Prečo nie, síce rozhodne nehrajú nejakú objavnú a netradičnú hudbu, lenže s podporou jedného z najlepších stredoeurópskych bicmanov ju hrajú riadne presvedčivo a agresívne. Ide o rýchly až veľmi rýchly death metal, strih opäť klasický, tonáž niekde okolo Immolation a Behemoth. Nadpriemerne temná atmosféra ich hudby je zjavne odkazom na ich minulosť najkvalitnejšej surovej blackmetalovej skupiny, akú sme tu (+ u susedov) doteraz mali. Program pozostával zo skladieb z albumov „Sede Vacante Aeternum“ a „Anti-Human“ a z jednej či dvoch nových vecí, zahraných premiérovo. Na to, že Infer boli v Prešove vždy pomerne uctievaní, bola tentokrát fanúšikovská podpora dosť chladná, buď fans „nemali svoj deň“, alebo sa šetrili. Výkon skupiny bol myslím bezchybný, kontakt s publikom na úrovni – „čo je, nepáči sa vám to?“ žartoval Peter. „Nieeeee!“ žartovali fanúšikovia – asi takto nejako:-D Dosť dobrý nápad je to, že Petrovmu deathmetalovému vokálu dosť často sekunduje basák Ježiš v niekoľkých vydarených blackmetalových tóninách, hlavne jedna z nich špeciálne pripomína pľúca vydychujúce rozžeravený vzduch. Kvalitný koncert, zvlášť preto lebo nejaký čas som Infer naživo nevidel. Fans nech sa naučia hýbať sa aj na domáce kapely, nevravím že na všetky, ale kvalitu by mohli oceniť.

Koniec dobrý – všetko dobré, a tak v päťčlennom obsadení na pódium prišli a publikum rozmetali birminghamskí Anaal Nathrakh. Michael Kenney alias Irrumator (gitara, basa, programovanie) a Dave Hunt, známy tu aj ako V.I.T.R.I.O.L. (vokály, s ktorými ho stretávate napr. aj v Benediction alebo Fukpig) si v dvojici vystačili kým nekoncertovali, naživo však využívajú služby troch ďalších hudobníkov, pôsobiacich napríklad v Detrimentum, Fukpig a podobne, teda ľudí plus – mínus z deathgrindového prostredia. Aj pre toto je zaujímavé, že si blackmetalová scéna AN tak akosi „privlastnila“. Ale tam je známou pracovnou metódou heslo „hlavná je hudba, to ostatné je nepodstatné“, a toto je jeden z tých lepších príkladov tejto často tristne dopadajúcej praxe. To, čo Anaal Nathrakh predviedli, rozhodne nebol blackmetalový koncert. Nekonali sa žiadne pózy, ktoré niektorí bezvýhradne žerú, iným lezú na nervy alebo sa z nich smejú, totiž, nekonali sa žiadne pózy. Konal sa metal, a to taký, aký zažijete tiež len raz za čas. Britov sledujem od ich albumu „The Codex Necro“, ktorý aj mám najradšej, pretože to je neľudský mix barbarského grind coru a beštiálneho black metalu. Ďalšie veci sú už menej grind a viac metal, a to nie len black, miestami až tak, že si hovorím „ešte tam vrazte klávesy a bude to Emperor“, každopádne je to výborná hudba nad žánrovými bariérami, veľmi zjednodušene čosi ako grind core pre blackmetalistov a black metal pre grinderov. Na koncerte sa hralo z novinky „Passion“, ktorá je vonku asi desať dní a verím, že mnohí fanúšikovia z akcie odchádzali s dobre vyzerajúcim digipackom. Takisto zaznel prierez diskografiou, vrátane debutu „The Codex Necro“, takže po tejto stránke z mojej strany veľká spokojnosť. Potešiteľné bolo aj to, že obecenstvo sa konečne veľmi slušne rozhýbalo a každú skladbu odmenilo hlasným revom a potleskom. Dave, ináč takto vážne pán spevák, ktorý okrem extrémnych vokálnych liniek bezchybne dával aj pomerne hojné melodické vokály, bol týmto ohlasom doslova dojatý: „Keď sme pred desiatimi či jedenástimi rokmi s Mikeom začali doma v izbe tvoriť hudbu, nikdy by nám nenapadlo, že niekedy budeme hrať koncerty a hlavne to, že sa stretneme s takýmto ohlasom. Sme vážne šťastní a naozaj to pre nás veľa znamená. Ale teraz, paradoxne, ako ďalšiu skladbu zahráme o tom, že na svete význam nemá nič.“ Fanúšikovia by naozaj mali zvážiť, či sa predsa len nezačnú viac učiť po anglicky, Dave totiž hovoril k veci, hojne a zábavne – „toto bude o prirodzenom stave ľudského bytia – Bellum Omnium Contra Omnes.“ Jazyková bariéra vyplávala na povrch vtedy, keď potreboval zohnať na pódium konkrétny počet stagediverov. Nakoniec sa to podarilo zlepiť, letcov bolo dosť aj potom, ale jeden si fakt pomyslí, že v roku 2011 by to už mohlo vyzerať aj lepšie než niekde v Zimbabwe, ktoré som ako bývalú britskú kolóniu práve teraz týmto prirovnaním slušne podcenil. Dobré to bolo aj na záver – „je čas, kedy iné kapely povedia – toto je naša posledná skladba -, odídu do zákulisia, potom sa nechajú ešte dve minúty vyvolávať a prídu zahrať dve skladby. Tohto sa od Anaal Nathrakh nedočkáte, my to spravíme tak, že teraz vám ešte zahráme až tri skladby a bude koniec.“ Tak aj bolo, zahraté všetko s úsmevom na tvári a aspoň na stodesať percent, s veľmi dobrým zvukom a všetkým, čo patrí ku koncertu, ktorý zatiaľ považujem za koncert roka. Aj keď na ňom bolo mizerných 84 platiacich návštevníkov. Teda, nie oni boli mizerní, ale tí, ktorí o akcii vedeli, mohli prísť a z vlastnej blbosti ju prepásli. Viac k tomu nepoviem, zápis do Guinessovej knihy rekordov za hádzanie hrachu na stenu už mám.

[ Martin ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]