[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

Helloween, Rage, Seven
7.11.2003, športová hala Bôrik - Žilina (SK)

Zdá sa, že táto jeseň je priaznivcov metalovej klasiky ozaj naklonená. Ani tri týždne neubehli od skvelého koncertu Iron Maiden v Banskej Bystrici a opäť sme si mohli vychutnať porciu namakanej muziky v podaní dvojky Rage/Helloween. Obe kapely sú na veľmi vysokej úrovni a dokonca sám Ján Poliak, ktorý si týmto koncertom určite splnil svoj dávny sen, pripustil, že pomer síl na pódiu bude jedna k jednej. Avšak kým sa tento metalový súboj mohol rozbehnúť, museli sme si prejsť starou známou procedúrou, ktorá sa už asi navždy stane súčasťou slovenského folklóru. Na miesto konania sme sa dovalili a 18:30, keďže takto bol avízovaný vstup do haly nielen na vstupenke, ale aj Amokom osobne ani nie 24 hodín predtým. No privítal nás už známy pohľad na zamknuté vchody a nervóznych fanúšikov. Tak sme postávali na trávniku pred Bôrikom, kde sme sa zvítali so známymi aj neznámymi a asi po hodine sa vchody otvorili. Netrvalo dlho a ocitli sme sa v pomaly sa zväčšujúcom dave ľudí pod pódiom, na ktorom sa práve zvučila prvá predkapela. Medzitým na pódium vybehol Amok(aspoň myslím, že to bol on) a ospravedlnil sa za meškanie, ktoré mala na svedomí údajne pretiahnutá zvuková skúška. Nebolo to však prvý krát a nie je mi jasné, prečo aj po toľkých akciách sa takýmto lapsusom EPG nevie vyhnúť. Amok potom uviedol Čechov Seven, ktorí veľmi príjemne prekvapili už na nedávnom More Than Feste, takže som sa tešil na porciu rýchleho a technicky precízneho inštrumentálneho metalu. Seven ma nesklamali a ich prvé dve skladby boli naozaj skvelé a plné gitarovej exhibície ich šikovného gitaristu. Potom im však bolo oznámené, že tretia skladba bude zároveň poslednou, keďže celá akcia sa nachádzala v solídnom časovom sklze. Kapelu to neznechutilo, ale práve naopak, záverečnú skladbu zahrali s ešte väčším nasadením a od publika zožali zaslúžené ovácie.
Masa ľudí, v ktorej som sa nachádzal, začala dosahovať kritickej hustoty, ako sa blížil začiatok setu power/thrashových veteránov Rage. Tí momentálne fungujú v zostave, ktorá je najsilnejšia za posledné roky, ale v niektorých pasážach som mal pocit, že by sa im celkom zišiel ešte jeden gitarista na zahustenie celkového zvuku. Svoje vystúpenie otvorili kakofóniou, ktorá sa po chvíli zmenila na skladbu War Of Worlds z ich aktuálneho CD Soundchaser. Z neho nám ponúkli aj songy Great Old Ones a Soundchaser. Došlo aj na predošlé album Unity (Down, Set This World On Fire) a takisto aj na staršie kúsky ako je nárez Firestorm, ktorý otváral ich prelomové album The Missing Link alebo hymnická pecka Higher Than The Sky z End Of All Days či song Don't You Fear The Winter. Všetci traja muzikanti hrali ako o život a publikum sa dobre bavilo. Frontman Peavy Wagner sa predviedol s novým imidžom, zhodil svoje dlhé vlasy a nechal si bradu zapletenú do copu. Jeho spev bol vcelku obstojný, ale svoju basgitaru mal na krku občas len ako rekvizitu. Inštrumentálnu úroveň však na vysokej latke držal skvelý ruský gitarista Victor Smolski ako aj bicman Mike Terrana. Tento človek vyzerá ako posledný mohykán, ktorý bol posledné roky zatvorený vo fitness centre. Do svojich bicích mlátil s nevídanou silou a každú chvíľu od neho odlietavali úlomky paličiek. Kvôli tomu k nemu stále pribehoval chlapík s novými paličkami a občas mu aj dotiahol nejaký ten činel. Kuriozitou boli aj nezvyklo vysoko posadené činely na jeho súprave, takže keď po nich chcel buchnúť, musel na svojej stoličke trocha nadskočiť. Jeho hra však bola nadmieru technická, čo mal možnosť ukázať aj počas svojho sóla, ktoré obsahovalo ozaj všetko, čo má dobré sólo na bicích mať. Victor Smolski, gitarista s klasickým hudobným vzdelaním nezaprel svoj pôvod, keďže na pódiu pobehoval v drese Metalurg Magnitogorsk. Hudobne taktiež nezaostával a predvádzal svoje zložité gitarové linky plné vyhrávok, neošúchaných riffov a skvelých sól. Len škoda, že jeho precízna hra bola občas pochovaná pod kanonádou bicej artilérie. Aj on dostal priestor na malú exhibíciu, postavenú na motívy zo skladby Lunatic, ktorá sa nachádza na CD Welcome To The Other Side. Rage sa rozlúčili asi po hodine a zanechali vynikajúci dojem a skvele nažhavené publikum, ktoré už slintalo na hlavnú hviezdu večera.
Tá sa na scéne objavila asi po štyridsiatich minútach a vybalila prvý historický klenot Starlight zo svojej úplne prvej nahrávky. Situácia v kotli začala byť trocha šialená a radšej som sa vytratil trocha ďalej, aby som si mohol vychutnávať koncert bez toho, aby do mňa zo všetkých strán niekto vrážal. Helloween pokračovali v exhumácii starých peciek a ako ďalšia nám bola naservírovaná Murderer. Po nej sa kapela posunula v histórii o pár rokov a všetci sme si mohli vypočuť, ako si Andi Deris poradí s Kiskeho vokálnymi linkami v Eagle Fly Free. A treba povedať, že hanbu si tento človek nespravil, dokonca sa pokúsil do skladby prepašovať pár speváckych parádičiek. Nie všetko sa ale podarí a tak aj Andi mal pár momentov, kedy sa mu aj napriek jeho nesporným speváckym kvalitám niektoré pasáže vytiahnuť nepodarilo alebo jednoducho nevystačil s dychom. Ale to už mal prísť, aspoň pre mňa, vrchol večera. Keeper Of The Seven Keys rozhodne nebola skladba, ktorú by som očakával naživo, lenže kapela sa asi rozhodla ukázať silu novej zostavy a to tým najefektnejším spôsobom. Týmto kúskom získali moje uznanie a sfúkli akékoľvek pochybnosti, lebo štýl, s akým zvládli tento epický skvost plný rytmických zvratov, melódií a sól bol ozaj majstrovský. Koncert však ešte stále gradoval vďaka speedovke Future World. Tu bolo vidno, ako sa staré klasiky navždy zaryli do sŕdc metalových fanúšikov, pretože atmosféra bola ozaj hustá a slušne zaplnený Bôrik spieval s kapelou minimálne refrény, ak nie celé skladby. Muzikanti si svoje vystúpenie celkom užívali, len Michael Weikath sa občas trávil trocha nezúčastnene. Viac som bol však zvedavý na nových členov zostavy, hlavne na gitarového novica Saschu. Tento chlapík si však na svojom vystúpení dal záležať a po muzikantskej stránke mal všetky songy zmáknuté na jednotku. Jeho sóla boli tiež v poriadku a úplnou lahôdkou boli zdvojené sólové party, v ktorých exceloval spolu s Weikim. Basgitarový virtuóz Markus Grosskopf taktiež predviedol skvelú hru za podpory bicmana Stefana Schwarzmanna, ktorý celý koncert odohral so stopercentne sústredeným výrazom profesionála, ktorý už niečo preskákal v službách mnohých heavymetalových klasikov. Andi Deris sa ukázal aj ako dobrý bavič a publikum mu jeho pubertálne vtipy zožralo aj s navijakom. Nasledujúca balada Forever And One však priniesla mierne schladenie a po nej odoznel ešte Dr. Stein a prvú časť setu zakončila Power. Potom sa muzikanti na chvíľu stratili, aby sa po chvíli vyvolávania davu objavil Sascha Gerstner, ktorý predviedol sólo na motíve orientálneho intra zo začiatku skladby Sun For The World a následne sa k nemu pripojil zvyšok kapely aby túto pieseň odohrali. Za ňou nasledovali ďalšie veci z nového CD Back Against The Wall a Open Your Life. Koncert sa pomaly chýlil ku koncu za skladieb Hey Lord a If I Could Fly aby skončil tam, kde začal, teda v minulosti ktorú si tentokrát kapela pripomenula skladbou How Many Tears. Po nej nasledovala už len klaňačka kapely a definitívny záver tejto vydarenej akcie. Na margo zvuku treba povedať, že zvukári si na tejto akcii s nešťastnou akustikou žilinskej haly poradili lepšie ako naposledy a hlavne zvuk Helloweenu, ktorému dominovali sympaticky pritvrdené gitary, sa mi ozaj pozdával. Takže mi nezostáva nič iné len skonštatovať, že EPG má na svedomí ďalšiu kvalitnú akciu a bude zaujímavé sledovať, čo nám pripravia do budúcnosti.

[ Rasťo Perniš ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]