[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]

Aealo European Tournee 2011
De Profundis (GB), Dark End (ITA), Daylight Misery (GRE), Omnium Gatherum (FIN), Rotting Christ (GRE)
30.4.2011, Collosseum - Košice (SK)

Práve na magický dátum Walpurginej noci pripadol košický koncert turné k aktuálnemu desiatemu dlhohrajúcemu albumu helénskych temnozvestcov Rotting Christ, ktorých vo finále sprevádzali nie plánované tri, ale nakoniec až štyri žánrovo tu viac, tu menej spriaznené spolky. Pôvodne plánovaní Fíni Dead Shape Figure odpadli, nahradili ich však, tak trochu na poslednú chvíľu, britskí De Profundis a talianski Dark End. Začiatok koncertu sa tým pádom zo siedmej sunul na pol šiestu. Mnohí to zaregistrovať nestihli a začínalo sa presne, takže De Profundis mali za úlohu rozhýbať zatiaľ niekoľko desiatok návštevníkov. Domáca predkapela sa nekonala, jednak ani nebolo treba, druhak si narýchlo nevybavujem nikoho, kto by tu hral nejaký ten skôr temný a atmosférický metal tak, aby to zvlášť na pódiu malo hlavu a pätu.

Londýnski De Profundis existujú šiesty rok, na konte majú dva albumy a na pódiu táto pätica v prvom rade vizuálne potešila tých, ktorí si potrpia na dlhovlasý metalový zjav. Hudobne to tiež nebolo zlé - znel mix atmosférického death a doom metalu v pomerne košatých kompozíciách, ktoré na druhom albume presahujú aj jedenásť minút. Tento v zásade klasický základ dopĺňalo pár modernejších či progresívnych prvkov, pre štýl nie celkom typických a zaujímavo oživujúcich zasekávačiek a podobne. Skupine do kariet hral od začiatku výborný zvuk a frontman, disponujúci solídnym hlbším revom a zdatne komunikujúcim s publikum. Pochválil nám aj krásnu krajinu (ešte keby sme sa naučili ju vážiť, nie „zdobiť“ ju všetkým, čo nám napr. v lese „nezdvihnuteľne“ vypadne z ruky a podobne) a po štyroch skladbách bol koniec. Že sa netreba až tak ponáhľať, to vtedy ešte nikto tušiť nemohol :)

Po veľmi krátkom zvučení – vôbec celý ten koncert odsýpal po technickej stránke dokonale – nastúpili Dark End zo severného Talianska. Imidžovo to bolo jasné – kostýmy, aké k symfonickému – klávesovému black metalu patria, šťúply spevák svoj zapletený účes, aký by viac sedel dievčaťu, dozdobil aj tŕňovou korunou. (Aphazel z Ancient počas svojho pôsobenia v Taliansku možno zaviedol korunu ako módny doplnok :-D) Takisto predviedli pol hodiny hrania dobre zvládnutého melodického black metalu s hustým klávesovým podmazom, miestami výbušného, tu a tam aj romantizujúceho, celkom príjemný návrat do čias, kedy napr. Cradle Of Filth boli ešte vedení temnými silami a nie neviditeľnou rukou trhu :-D Taliani sa tiež radi vyjadrujú skôr v časovo rozsiahlejších kompozíciách a tak ich viac ako štyri nestihli.

Do tretice sa pred hustnúce publikum postavili len tri roky existujúci Aténčania Daylight Misery. Žánrovo melodický klávesový doom/death metal, spájajúci veľmi grécku atmosféru a vášeň – melodiku klasického obdobia Septicflesh a výbušnosť, divokosť svetom nedocenených The Elysian Fields. V niektorých pomalších pasážach sa dalo zaspomínať aj na zlatý vek holandského doom metalu, reprezentovaný debutom The Gathering a prvými dvoma albumami Celestial Season, a celok miestami obohatila zľahka gothicmetalová nálada. Pokiaľ si kto užíva grécky štýl temného melodického metalu a nepotrebuje v ňom inováciu za každú cenu, v prípade Daylight Misery mohol v ten večer nájsť nového favorita.

Hviezdou večera možno mal byť spasiteľ v polčase rozpadu, ale myslím, že Omnium Gatherum, bydliskom Karhula, Suomi since 1996, sa postarali o prekvapenie večera tým, ako si okolo prsta omotali prakticky všetkých – necelých dvesto – návštevníkov košického koncertu. Set tvoril materiál z ich aktuálneho albumu „New World Shadows“ s nejakými návratmi k starším veciam, napríklad k „The Redshift“. OG možno nie sú u nás nejakí extra známi, ani sa o nich nepíše toľko ako o ich rôznych slávnejších krajanoch, ale to im nebránilo v predvedení prvoligového melodického náladotvorného doom/death metalu s odbočkami do príbuzných žánrov a s trochou „symfónie“. Nehrajú nejakú extrémnu hudbu, naopak, vysoko chytľavé a melodické pesničky, ale presne v tomto sú skvelí. Predstavte si možno trochu pozitívnejšie naladených Swallow The Sun, Sentenced z čias „Amok“, miestami pokojne aj Him (ale v prípade, že by sa do toho „hviezdy“ naozaj opreli) a pridajte trochu melodiky In Flames na pomedzí deathmetalového a „štadiónového“ obdobia. K tomu kvalitný variabilný drsný, často hlboký vokál a máte to. Odozvou boli Fíni nadšení – frontman bol nadšený všetkým - mestom, koncertom a ešte aj svojimi vlasmi, ako spomenul :) Pózy gitaristov, ktorí sa k show postavili v štýle Iron Maiden, zase pobavili nás. Žiadna severská depresia, naopak veľmi príjemná, uvoľnená zábava, o tom boli u nás Omnium Gatherum.

Btw. moje prvé stretnutie - pred rokmi - s touto fínskou delikatesou bolo pomerne kuriózne. V Austrálii bola výborná technická deathgrindová banda Onmium Gatherum, ktorej album som získal tuším nejakou výmenou s juhovýchodnou Áziou. Potom sa ku mne dostalo, že majú nový album. Po zapnutí „Spirits And August Light“ mi bolo veľmi rýchlo jasné, že toto veru Austrália nebude :-D

Záver večera už celý patril „Rotting fucking Christ!“, ktorí v roku 1987 začali v Aténach hrať grind core, aby sa už čoskoro stali jednými z priekopníkov gréckeho black metalu a príbuzných záležitostí – kto ich tvorbu mapuje vie, že tak okolo prelomu tisícročí miešali black s gotikou a ich nový album „Aealo“ znie mne osobne aj veľmi pohansky – ťažko povedať, či je tam viac rúhania, okultizmu alebo starej dobrej antickej vznešenosti.

Sakis a jeho družina svoj set odštartovali introm a vodnou skladbou z novinky. Tá tvorila časť programu, v ktorom na doplnenie nesmeli chýbať zásadné míľniky kariéry gréckych rúhačov. Rotting Christ na maximálne profesorskej úrovni hrali svoj typický úderný, valivý, často pochmúrny temný metal, pracujúci s black a deathmetalovými postupmi a s charakteristickou melodikou, v ktorej sa odráža melodická tradícia Helady. A okrem vyslovene pochodových temp zvlášť v novších skladbách na povrch preráža aj tanečný duch dávnych chrámových mystérií. Vokálne podanie bájí, povestí, rúhania a duchárčenia sa nieslo v pre Rotting Christ typickom skôr death/thrashmetalovom tóne a našli sa aj refrény, ktoré si zaspievali skalní fanúšikovia. Pomerne veľkým prekvapením bol koniec setu Grékov – bolo asi 21.20, to sme tu ešte nemali. Samozrejme museli byť prídavky, na ktoré si Sakis nasadil prilbu, známu z obalu aktuálneho albumu. Po prémiovej štvrťhodinke koncert, ktorý sa vydaril asi každému okrem organizujúcej agentúry, skončil, neostáva než tešiť sa na ďalšie – a že ich bude dosť. Majú kde byť, máme klub, ktorý ocenil prinajmenšom každý cudzinec (= aj „Nekošičan“), ktorý tam bol či tam hral. Vždy je v ňom niečo nového a lepšieho, aktuálne sú novinkou svetlá, vrátane stroboskopov. Tie práve nemusím, ale pri ponuke Collossea a jeho stúpajúcej úrovni je toto fakt nepodstatné. P.S. 12. mája bude Voivod, to len pre istotu, lebo nemám pocit, že by koncert tejto legendy oplýval propagáciou, a ak tam skrz to príde nejakých 40 ľudí, to už teda trapas bude.

[ Martin ]

[ 1999 | 2000 | 2001 | 2002 | 2003 | 2004 | 2005 | 2006 | 2007 | 2008 | 2009 | 2010 | 2011 | 2012 | 2013 ]